Pláž sa ponorila do jemného súmraku. Obloha horela oranžovo-červenými odtieňmi a oceán odrážal posledné lúče tak, že vyzeral ako nekonečné more iskier. Dorota sedela pri ohni a jemne obracala kúsky ovocia, ktoré položila na rozpálený kameň. Vôňa sa miešala s dymom a soľou vo vzduchu, vytvárala zvláštnu, ale útulnú harmóniu.
Marek práve dokončil...
Ráno ich zobudil jemný vánok, ktorý prinášal vôňu kvetov z lesa. Po prvýkrát od začiatku ich cesty necítili, že musia okamžite utekať, stavať alebo bojovať. Ostrov im doprial deň, ktorý patril im, nie prežitiu.
Dorota sedela na piesku, bosými nohami si prehrabávala zrnká a sledovala, ako sa oceán pomaly rozlieva a sťahuje. Jej dych bol...
Slnko sa zdvihlo vyššie a odhalilo, ako je nový ostrov iný než ten, ktorý nechali za sebou. Zatiaľ čo tamten bol tvrdý, skalnatý a často hrozil prázdnotou, tu bolo všetko živšie, plnšie. Listy šumeli vo vetre, vtáky kričali z korunových výšin a dokonca aj vôňa bola sladšia, miešala sa v nej soľ oceánu so zvláštnou arómou kvetov a zrelého ovocia....
Chvíľu stáli pri zarastenej chatrči a ani jeden z nich nechcel urobiť prvý krok. Oheň, stopa v piesku, samotná prítomnosť niekoho cudzieho – všetko to pôsobilo desivo a zároveň ako dôkaz, že ich doterajšia cesta smerovala niekam, kde sa pravda začína odhaľovať.
Marek si obzrel okolie. Na palme blízko ohniska visel kus lana, zoslabnutý, ale...
Noc na pláži bola iná než všetky predtým. Oceán sa dvíhal a klesal v rytme, ktorý im už bol známy, ale zvuky lesa za nimi pôsobili novým, cudzím dojmom. Hmyz cvrlikal hlboko v húštine, niečo drobné prebehlo cez piesok a vysoko v korunách sa ozýval vtáčí spev, aký ešte nepočuli.
Dorota sa uložila na suché palmové listy,...
Oceán sa po búrke upokojil len pomaly. Vlny boli stále vysoké, ale už nemali tú surovú silu, ktorá ich pred pár hodinami hádzala z jednej strany na druhú. Marek držal veslo, ramená mu tuhli, no nepustil. Dorota sedela oproti nemu, vlasy mala zlepené dažďom a soľou, no v očiach jej iskrylo niečo, čo Marek už dlho nevidel – čistá energia....
Vlny ich niesli ďalej od brehu, až sa línia palmového lesa strácala v šere. Ostrov sa menil na tmavý tieň, ktorý sa postupne rozpúšťal v opare. Marek cítil, ako sa mu ramená napínajú pri každom zábere vesla, no nepovoľoval. Bol to ich krok vpred, nie krok späť.
Dorota sedela oproti nemu, ruky mala položené na bruchu a...
Noc bola pokojná. Hviezdy sa rozsypali po oblohe tak jasne, že by si jeden myslel, že sa ich dá dotknúť. Marek spal len útržkovito – každých pár minút sa zobudil, pozrel na oceán a skontroloval čln, ktorý stál na kamenných oporách. Mal strach, že príliv by im mohol vziať jedinú šancu, no oceán sa tej noci správal milostivo.
...
Čln stál pripravený na piesku, opretý o kamene, no Marek vedel, že samotný trup nestačí. Ak sa chcú vydať na oceán, musia myslieť na každý detail – a najmä na to, čo budú jesť a piť.
Dorota sedela v tieni palmy, hladila si brucho a sledovala, ako Marek skúma breh. Jeho pohyby boli sústredené, disciplinované, akoby už dávno žil len pre tento okamih....
Opravený čln stál na piesku, opretý o niekoľko kameňov, aby ho oceán nezobral predčasne. Drevo bolo spevnené, liány pevne stiahli spoje a palmové listy pokrývali najhoršie praskliny. Marek naň hľadel s tichou pýchou, ale aj so strachom, ktorý nechcel ukázať.
"Vyzerá, že by mohol vydržať," povedal, prešiel rukou po hrane trupu a zatlačil,...