252. Prvé kroky na novom ostrove

Noc na pláži bola iná než všetky predtým. Oceán sa dvíhal a klesal v rytme, ktorý im už bol známy, ale zvuky lesa za nimi pôsobili novým, cudzím dojmom. Hmyz cvrlikal hlboko v húštine, niečo drobné prebehlo cez piesok a vysoko v korunách sa ozýval vtáčí spev, aký ešte nepočuli.
Dorota sa uložila na suché palmové listy, ktoré Marek narýchlo poskladal do provizórneho lôžka. "Vieš, čo je zvláštne?" zašepkala, keď si ľahla. "Cítim, že toto miesto nie je také… nepriateľské. Aj vôňa vzduchu je iná. Viac sladká než slaná."
Marek si sadol vedľa nej a ostražito sledoval tmu za hranou pláže. "Ale aj tak sa nesmieme nechať oklamať. Každý ostrov má svoju tvár. A nie vždy je taká, akú ukazuje pri prvom pohľade."
Dorota sa usmiala, zavrela oči a položila mu ruku na koleno. "Dobre, generál. Ráno vyrazíme a uvidíme, čo skrýva."
Keď sa zobudili, obloha bola jasná a oceán pokojný, len jemné vlny sa lákavo rozliehali po piesku. Marek vstal prvý a šiel skontrolovať čln – trup bol stále celý, aj zásoby ostali nedotknuté. Cítil úľavu, ktorú si ani nechcel priznať.
Dorota sa natiahla a zhlboka sa nadýchla ranného vzduchu. "Bože, počuješ to? Toľko vtákov…" Zvuk prichádzal z lesa – šum krídel, krik a švitorenie. Po mesiacoch na ostrove, kde bolo ticho len prerušované vetrom a hukotom oceánu, to znelo ako nový svet.
"Poďme," povedal Marek. "Ale opatrne. Najprv kúsok dovnútra, nech vieme, kde sme."
Kráčali po úzkom chodníku medzi stromami. Dorota mala oči dokorán, sledovala každý list, každý kvet. Niektoré stromy boli vyššie než tie, čo poznali, ich kmene pokrýval hrubý mach a medzi koreňmi sa ligotali malé jazierka dažďovej vody.
"Marek," zastavila sa a ukázala na zem. "Pozri."
V piesku bol odtlačok. Nebol to vták ani bežné zviera, vyzeralo to ako stopa bosého chodidla, no menšie než človek.
Marek si kľakol a prstom prešiel po odtlačku. "Čerstvé. Možno zo včera. Takže… nie sme tu sami."
Dorota sa napla, stiahla ramená. "Nejaký kmeň?"
"Možno," odpovedal, "a možno len pár ľudí, čo tu prežívajú. Uvidíme."
Les sa menil na hustejší, svetlo prenikalo len pomedzi vysoké konáre. Vzduch bol vlhký, ťažký, ale cítili v ňom silu – ako keby život tu pulzoval iným rytmom. Dorota sa chytila Mareka za ruku. "Aj keby tu boli iní, musíme sa udržať spolu. Žiadne rozdelenie."
"Neboj," odvetil Marek, "odteraz už nikdy sami."
Po niekoľkých hodinách chôdze sa pred nimi otvorila menšia čistinka. V jej strede stála stará palmová chatrč, polozrútená, zarastená lianami. Pri nej ohnisko, stále s kúskami spáleného dreva.
Dorota zalapala po dychu. "Niekto tu bol. A nie pred sto rokmi."
Marek pomaly prešiel dopredu, zdvihol z ohniska kus uhlíka. Bol suchý, ale nie rozpadnutý. "Možno len pár dní."
Obaja na seba pozreli. Vzduch zhustol, oceán za ich chrbtami šumel, ale teraz ho už nevnímali. V ich očiach bola otázka, ktorú nebolo treba vysloviť: kto tu žije – a čo znamená ich príchod?
- JK -