254. Ostrov, ktorý dýcha

Slnko sa zdvihlo vyššie a odhalilo, ako je nový ostrov iný než ten, ktorý nechali za sebou. Zatiaľ čo tamten bol tvrdý, skalnatý a často hrozil prázdnotou, tu bolo všetko živšie, plnšie. Listy šumeli vo vetre, vtáky kričali z korunových výšin a dokonca aj vôňa bola sladšia, miešala sa v nej soľ oceánu so zvláštnou arómou kvetov a zrelého ovocia.
Marek kráčal pozdĺž okraja lesa, so zrakom upretým do zeme. "Pozri, ďalšia stopa," ukázal Dorote. V piesku, kde sa miesil s vlhkou pôdou, bolo jasne vidno odtlačky chodidiel. Boli väčšie než tie, ktoré našli pri chatrči a viedli ďalej do húštiny.
Dorota si k nim kľakla. "Neviem, či je to dobrá alebo zlá správa, ale jedno viem isto – nie sme tu prví. A zjavne ani sami."
Marek prikývol, no viac než strach cítil zvedavosť. Tajomstvá starého ostrova sa začali odhaľovať a tu, na novom mieste, vyzeralo všetko reálnejšie. Už to neboli šepoty či výjavy v noci, ale konkrétne stopy, dôkazy, že tu prežívali ľudia.
Z lesa ich vylákala vôňa. Dorota šla prvá, Marek za ňou. Medzi dvoma hrubými kmeňmi objavili strom posiaty veľkými oranžovými plodmi. Vyzerali ako zmes manga a papáje, ale s hrubšou šupkou.
Dorota zodvihla jeden, ktorý ležal na zemi. Opatrne ho prelomila na polovicu. Vnútri sa leskla šťavnatá dužina, sladká a voňavá. "Myslíš, že je to jedlé?" spýtala sa.
Marek si kúsok priložil k ústam, chvíľu ho žuval a potom sa usmial. "Je to bezpečné. A výborné."
Dorota sa pustila do ovocia a pocítila, ako jej celé telo zaplavuje nová energia. "Vieš, toto je ďalší dôkaz," povedala s plnou pusou. "Že ľudia tu žijú. Pretože keby nie, tieto stromy by boli zničené, nie obraté postupne."
Marek pozrel na konáre. "Máš pravdu. Niektoré plody chýbajú. Takže niekto tu chodí pravidelne. A možno práve teraz nie je ďaleko."
O niečo hlbšie v lese našli prameň. Voda vyvierala spod kameňa a stekala do malej jamy, ktorá sa zmenila na čisté jazierko. Dorota si kľakla, nabrala vodu do dlaní a ochutnala. "Sladká," povedala s úľavou. "Konečne voda, ktorá nie je len z kokosov a dažďovej vody."
Marek naplnil dve nádoby zo škrupín. "S týmto prežijeme dlhšie. Ostrov nám ukazuje, že sa tu dá žiť. Ale otázka je – koľko ľudí tu žije už pred nami."
Na spiatočnej ceste k pláži našli ďalšiu stopu – tentoraz niečo ako kopu mušlí a kostí uložených pri kameni. Vyzeralo to ako miesto, kde niekto dávnejšie jedol. Nebolo to strašidelné, skôr zvláštne.
Dorota si čupla a prstami prehrabala mušle. "Pamätáš si na tie zvláštne historky z predošlého ostrova? O tom, že niekto uctieval oheň, alebo že šepkal v noci?"
Marek sa zamyslel. "Pamätám. Ale teraz, keď to vidím… mohlo to byť len toto. Ľudia, ktorí si robili svoje malé rituály. Žili v skupinách, mali svoje zvyky. A my sme to videli ako niečo nadprirodzené, lebo sme im nerozumeli."
Dorota sa pousmiala, ale bolo v tom aj trochu smútku. "Takže to neboli duchovia, ani tieňové bytosti… len iní ľudia, čo robili to isté čo my. Hľadali vodu, jedlo a miesto, kde si zapáliť oheň."
Marek položil ruku na jej plece. "A možno sa báli nás rovnako, ako sme sa my báli ich."
Keď sa vrátili na pláž, obloha už oranžovela. Čln bol tam, kde ho nechali, oceán sa dvíhal a klesal v pokojnom rytme. Marek zapálil malý oheň, Dorota nakrájala ovocie a obaja si sadli.
"Vieš, čo je na tom všetkom najkrajšie?" spýtala sa Dorota. "Že už tomu rozumiem. Už nepotrebujem veriť v čary. Stačí mi vedieť, že sme tu my, oni a že všetko má svoj dôvod. Už to nie je nepochopiteľné."
Marek sa zadíval na plamene. "A možno práve to je tá najväčšia pravda. Že všetky tie záhady boli len maskou života. A život je vždy ten istý – boj, hlad, nádej. Len sme mu dali priveľa fantázie."
Dorota sa usmiala, pritisla sa k nemu a obaja sledovali, ako sa nad oceánom mieša dym s oranžovou oblohou. A hoci vedeli, že na ostrove nie sú sami, cítili prvýkrát po dlhom čase pokoj.
- JK -