253. Stopy

Chvíľu stáli pri zarastenej chatrči a ani jeden z nich nechcel urobiť prvý krok. Oheň, stopa v piesku, samotná prítomnosť niekoho cudzieho – všetko to pôsobilo desivo a zároveň ako dôkaz, že ich doterajšia cesta smerovala niekam, kde sa pravda začína odhaľovať.
Marek si obzrel okolie. Na palme blízko ohniska visel kus lana, zoslabnutý, ale spletený z rovnakých lián, aké používal on. "Toto neurobil duch ani čarodejnica," zamrmlal. "Toto je človek. Niečo také vieš urobiť len rukami."
Dorota sa pozrela naňho a pousmiala sa. "Vieš, že tým pádom máme aj vysvetlenie na niektoré veci z minulého ostrova?"
Marek prikývol. "Myslíš tie ich zvláštne rituály, oheň, ktorý akoby nikdy nevyhasol, alebo tie šepoty v noci? Možno to nebolo nič nadprirodzené. Len ľudia, ktorí si vytvorili vlastné pravidlá a jazyk. To, čo sme považovali za niečo zo sna, bolo ich spôsob, ako prežiť."
Začali prechádzať chatrč. Vnútri bolo prázdno, len na zemi ležal rozbitá nádoba z kokosovej škrupiny a pár kostí rýb. Na stene vyrezané jednoduché značky – rovné čiary, prekrížené, niečo ako primitívny kalendár.
Dorota si po jednom prešla prstami. "Pozri, tieto sú čerstvé. Niekto si tu značil dni. To, čo na nás pôsobilo predtým ako šialenstvo – tie príbehy starej ženy a mladíka – možno boli len prekrútené spomienky, ktoré sa miešali s hladom, únavou a izoláciou."
Marek sa posadil na zem a pozeral na ňu. "Vieš, čo je na tom najstrašidelnejšie? Že keď zostaneš príliš dlho sám, tak tvoje príbehy začnú vyzerať ako pravda. Pamätáš si, ako som mal chvíle, keď som rozmýšľal, či tie stopy v piesku nie sú moje vlastné halucinácie? A nakoniec to bolo len o tom, že tam chodil niekto iný."
Dorota si sadla k nemu a chvíľu mlčali. Potom povedala: "Čo ak všetko, čo sa nám zdalo scifi, bolo len obyčajné...? Tie šepoty v noci – vietor medzi skalami. Svetlá nad vodou – odraz bleskov za horizontom. Tí, ktorých sme sa báli, boli možno len ľudia, ktorí si vytvorili svoj kmeň, a my sme im nerozumeli."
Marek sa zadíval na zvyšky ohniska. "Tak to bude. A je to úľava. Pretože ak je všetko vysvetliteľné, potom náš boj nebol proti nadprirodzenu, ale proti životu samému. A to je zápas, ktorý sa dá vyhrať."
Dorota sa oprela o jeho plece. "Možno raz o tom všetkom povieme, že to boli len príbehy, ktoré sa nám zdali väčšie, než v skutočnosti boli. Ale viem, že nás to naučilo viac dôverovať sebe, než neviditeľným tieňom."
Na spiatočnej ceste k pláži sa zastavili pri malej skale, ktorá bola pokrytá vyblednutými kresbami. Neboli to obrazy, len symboly – kruhy, čiary, špirály.
"Ďalší dôkaz," poznamenal Marek. "Nie božstvá, len snaha zanechať stopu."
Dorota sa dotkla jednej špirály. "A my sme sa báli, že je to niečo, čo nás prenasleduje. Pritom to boli len obyčajní ľudia, ktorí sa snažili povedať: 'Bol som tu'."
Keď sa vrátili na pláž, sadli si k svojmu člnu. Slnečné svetlo dopadalo na oceán, ktorý sa trblietal, akoby im pripomínal, že stále nie sú na konci.
Dorota sa usmiala, jej tvár bola unavená, ale pokojná. "Vieš, čo si uvedomujem? Že sme sami sebe robili väčších nepriateľov, než akých sme skutočne mali. Strach je horší než akýkoľvek kmeň."
Marek jej stisol ruku. "Presne tak. A ak zvládneme vlastný strach, zvládneme aj stretnutie s tými, čo tu žijú."
Oceán za ich chrbtami burácal, ale tentoraz to nebolo strašidlo. Bol to len oceán – nekonečný, silný a predsa pochopiteľný.
- JK -