Ráno ich zastihlo na piesku, obaja prebudení skôr, než sa oceán stihol rozbúriť do svojej každodennej sily. Slnko stúpalo pomaly, oranžové svetlo sa lámalo na vlnách a kreslilo do vody trblietavú cestu, ktorá akoby viedla niekam za horizont.
Marek sedel na troskách člna a prstami prechádzal po popraskaných doskách. Boli nasiaknuté, ťažké, no...
Ráno ich zastihlo nepokojné. Oceán sa ligotal v prvých lúčoch slnka a zanechával na pláži dlhé línie peny, no ani jeden z nich nevnímal krásu nového dňa. Dorota sedela na piesku, kolená mala pritlačené k hrudi a oči upriamené na horizont.
"Nebol to sen," povedala, akoby sa chcela presvedčiť. "To svetlo som naozaj videla."
Marek kráčal...
Na pláži sa usadili, akoby tam patrili odjakživa. Nočná obloha sa nad nimi otvorila do nekonečna, hviezdy sa odrážali v pokojnej hladine oceánu a ich svetlo sa miešalo s oranžovým svitom dohasínajúceho západu. Dorota sedela na piesku, prsty mala zaborené do jemných zrniek a pohľad upierala na trosky člnu.
"Počúvaš ten zvuk?" zašepkala.
Marek...
Slnko stúpalo nad obzorom a jeho prvé lúče sa opierali do tváre Mareka a Doroty. Na vrchole hory stáli sami, bez chlapca, bez sprievodcu, len s ozvenou jeho hlasu, ktorý sa ešte stále niesol v ich mysliach.
Dorota sa oprela o Mareka, jej pohľad sa na chvíľu vrátil k prázdnemu kruhu. "Zmizol," šepla. "A predsa mám pocit, že je stále tu."...
Na vrchole hory sa rozhostilo ticho, ktoré bolo iné než všetky, aké dovtedy poznali. Nebolo to ticho lesa plného ukrytých zvukov, ani ticho osady naplnenej tieňmi. Bolo to ticho, ktoré malo váhu – ťažkú, neúprosnú, akoby ho niesla sama zem.
Kamenný kruh žiaril slabým bielym svetlom, ktoré vychádzalo z trhliny v jeho strede. Zdalo sa, že pulzuje,...
Ráno ich zastihlo chladných, premoknutých, ale odhodlaných. V jaskyni ešte tleli zvyšky ohňa, no Marek ho nerozfúkaval – vedel, že všetko podstatné ich čaká vonku. Dorota sa pomaly zdvihla, rukou si podoprela chrbát, jej kroky boli ťažké, no v očiach mala zvláštnu silu. Chlapec stál už pri vchode, akoby nespal celú noc.
"Hora čaká," povedal len a...
Noc pokračovala, búrka neutíchala. Vonku sa nebo trhalo hromami, každý záblesk osvetlil otvor jaskyne tak prudko, že sa zdalo, akoby sa k nim rútil celý oceán. Voda sa liala po stenách, kvapkala zo stropu a miešala sa s vôňou dymu z ohňa.
Dorota driemala v Marekovom náručí, jej dych bol pokojný, no v obočí mala vrásku strachu....
Obloha sa rýchlo menila. Svetlo, ktoré ešte pred chvíľou z diaľky ukazovalo smer, sa stratilo v ťažkých mračnách. Vietor naberal na sile a prinášal so sebou vôňu soli a ozónu. Dorota sa pritúlila k Marekovi, jej kroky sa spomaľovali, no nevzdávala sa.
"Príde búrka," povedal Marek, pozrel k obzoru. Mraky sa valili ako čierna rieka ponad hory....
Prvé lúče slnka prešli pomedzi rozbité strechy osady a zaliali prachom pokryté chaty jemným svetlom. Nebolo to svetlo teplé, ale ostré, odhaľujúce každý kút, každú dieru v stenách, každú stopu, ktorú tam zanechal čas.
Dorota sa prebudila prvá. Tvár mala unavenú, oči opuchnuté od plaču, no dýchala pokojnejšie než predchádzajúce dni. Položila ruku...
Slnko sa stratilo za horizontom a osada sa ponorila do ticha, ktoré znelo ešte ťažšie než ticho lesa. Vietor prechádzal pomedzi prázdne chaty a každý jeho závan pripomínal vzdych dávnych obyvateľov. Dorota sedela pri Marekovi v najväčšej z chát, kde ležala kostra dieťaťa. Nedokázala od nej odtrhnúť oči.
"Nemali by sme tu zostať," povedala nakoniec,...