242. Noc pri bráne

Na vrchole hory sa rozhostilo ticho, ktoré bolo iné než všetky, aké dovtedy poznali. Nebolo to ticho lesa plného ukrytých zvukov, ani ticho osady naplnenej tieňmi. Bolo to ticho, ktoré malo váhu – ťažkú, neúprosnú, akoby ho niesla sama zem.
Kamenný kruh žiaril slabým bielym svetlom, ktoré vychádzalo z trhliny v jeho strede. Zdalo sa, že pulzuje, dýcha – akoby bol živý. Dorota stála vedľa Mareka, pevne zovretá v jeho náručí, jej dych sa miešal s chladným vetrom.
Chlapec sa postavil doprostred kruhu. Jeho postava bola osvetlená svetlom a Marek si všimol, že jeho kontúry akoby slabli, rozpúšťali sa. Už nevyzeral celkom ľudsky.
"Tu sa rozhoduje," povedal chlapec, jeho hlas znel skôr v ich hlavách než vo vzduchu. "Ostrov vám ukáže pravdu. Nie takú, akú chcete počuť, ale takú, ktorú musíte prijať."
Prvé hodiny noci boli pokojné. Marek a Dorota sedeli na kameni, opierali sa o seba, hľadeli na svetlo. Bolo upokojujúce a desivé zároveň.
"Pamätáš si, Marek," zašepkala Dorota, "keď sme sa prvýkrát hádali ? Vtedy som myslela, že ťa nikdy nebudem môcť zniesť."
Marek sa pousmial, hoci v očiach mu stála vlhkosť. "A ja som si myslel, že ťa nikdy neochránim. A pozri… stále tu sme."
Dorota si položila jeho ruku na brucho. "Nie sme tu sami. A nikdy sme neboli."
Ich slová sa stratili v šume vetra, ale brána ich akoby počúvala. Svetlo zosilnelo.
Okolo polnoci sa svetlo rozlialo po celom kruhu. Oheň, ktorý Marek predtým založil, zhasol, hory sa stratili v tme – zostalo len biele žiarenie. A v ňom sa začali objavovať obrazy.
Najprv to bol obraz ich dvoch – Mareka a Doroty, ako kráčajú po pláži. Držali sa za ruky, ale oceán sa zdvíhal a pomaly ich pohlcoval.
Potom obraz dieťaťa – ležalo v koši z palmových listov, unášané po vode a ich ruky sa k nemu nedokázali natiahnuť.
Dorota zastonala, srdce jej búšilo. "Nie, prosím, nie…"
Marek ju objal. "To nie je naša budúcnosť. To je len skúška."
Chlapec v strede kruhu zdvihol ruku. "To je jedna možnosť. Ale nie jediná."
Svetlo sa znova zmenilo. Teraz ukázalo iný obraz – Marek stál na skale, v rukách mával plachtou a v diaľke sa blížila loď. Dorota sedela na piesku, dieťa pri nej sa smialo a siahalo rukami k oblohe.
"Vidíš?" Marek šepol. "Aj toto je možné."
Dorota sa rozplakala, ale tentoraz to boli slzy úľavy.
"Možné," zopakoval chlapec, "ale nič nie je zadarmo."
K úsvitu sa svetlo upokojilo, obrazy zmizli a zostala len tichá žiara. Chlapec sa otočil k nim. Jeho oči žiarili, celé telo bolo priesvitné.
"Brána vám ukázala, čo môže byť. Ale vy musíte rozhodnúť. Zostanete, alebo pôjdete?"
Marek pevne chytil Dorotu za ruku. Jeho hlas bol chrapľavý, ale istý. "Odídeme. Nájdeme cestu domov."
Dorota prikývla, aj keď jej srdce ju bolelo. "Ak budeme spolu, zvládneme to."
Chlapec sa usmial – a v tom úsmeve bolo všetko: smútok, nádej aj koniec. "Tak choďte. Brána vás pustí. Ale mňa… tu nechá."
Jeho telo sa začalo rozpadať na svetlo, drobné iskry stúpali do neba. Dorota zalapala po dychu. "Nie… nemôžeš nás tu nechať!"
"Bol som s vami, kým ste to potrebovali," povedal, jeho hlas sa strácal. "Ale ja patrím ostrovu."
A potom zmizol.
Večer tej noci už neprišiel – lebo noc sa skončila v okamihu, keď brána zatvorila svoju žiaru a na oblohe sa ukázalo prvé ranné slnko. Marek a Dorota stáli sami na vrchole hory, v objatí, s pocitom, že prešli dverami, ktoré sa už nikdy neotvoria rovnako.
Pod nimi sa rozprestieral ostrov – známy aj cudzí. A pred nimi bola cesta dole, k pobrežiu, k oceánu. Možno k lodi. Možno k záchrane.
Ale chlapec, ktorý ich doviedol až sem, už nebol.
- JK -