243. Zostup

Slnko stúpalo nad obzorom a jeho prvé lúče sa opierali do tváre Mareka a Doroty. Na vrchole hory stáli sami, bez chlapca, bez sprievodcu, len s ozvenou jeho hlasu, ktorý sa ešte stále niesol v ich mysliach.
Dorota sa oprela o Mareka, jej pohľad sa na chvíľu vrátil k prázdnemu kruhu. "Zmizol," šepla. "A predsa mám pocit, že je stále tu."
Marek ju objal. "Možno nikdy naozaj nebol telom. Možno bol len tým, čo ostrov poslal, aby sme nezablúdili."
Na okamih vládlo ticho – ale iné, než to, ktoré zažili v noci. Toto bolo ľahšie, akoby sa vzduch uvoľnil. Aj samotný ostrov vyzeral inak – zelenší, pokojnejší, takmer priateľský.
Dopoludnie strávili zostupom z vrcholu. Cesta bola strmá, no svetlo im ukazovalo každý krok. Dorota kráčala pomaly, Marek ju držal, aby nespadla. Vietor sa zmenil, niesol so sebou vôňu oceánu.
"Sme bližšie," povedal Marek, keď zbadal prvý prielom v hmle a za ním modrú hladinu.
Dorota sa usmiala, aj keď bola unavená. "Morský vzduch. Už som zabudla, ako veľmi mi chýbal."
Cesta ich viedla okolo starých stromov, ktoré sa nakláňali ponad úbočie. V ich koreňoch si všimli vyrytý znak – kruh s dieťaťom uprostred. Tentoraz bol však iný: kruh bol otvorený, prerušený.
Marek naň položil ruku. "Možno znamenie, že brána sa zavrela. Ale pre nás inak – že máme šancu odísť."
Popoludní dorazili na plošinu, odkiaľ sa už dalo vidieť celé pobrežie. A tam, v diaľke, sa trblietala pláž, ktorú ešte nikdy nevideli. Nebola kamenistá ako niektoré, ani nepriateľská. Bola široká, piesočnatá a lemovaná rovnou čiarou vody – akoby priamo pozývala k úniku.
Dorota zalapala po dychu. "To je ono… tam nás to vedie."
Marek jej stisol ruku. "Ale musíme sa tam dostať, a to ešte dnes."
Začali zostupovať rýchlejšie, no každý krok bol ťažší. Svaly im horeli, žalúdky prázdne. Zastavili sa pri malom prameni, ktorý tiekol zo skaly. Voda bola studená a číra. Dorota si k nej kľakla a pila, ruky mala položené na bruchu.
"Pohybuje sa," povedala s úsmevom. "Je nažive. Je silný."
Marek si sadol vedľa nej a na okamih zatvoril oči. "Potom musíme vydržať aj my."
Podvečer sa spustili k pobrežiu. Cesta sa zmenila na úzky chodník medzi skalami, ktorý sa kľukatil a zrazu končil prudkým svahom. Pod nimi sa rozprestierala pláž, no cesta dole bola nebezpečná.
"Ako to zvládneme?" spýtala sa Dorota.
Marek preskúmal svah pohľadom. "Budeme musieť ísť pomaly. Drž sa ma, krok za krokom."
Kým zostupovali, obloha sa sfarbila do oranžova. Vietor zoslabol, oceán pod nimi sa trblietal, pokojnéý po búrke v diaľke. A vtedy Dorota uvidela niečo, čo jej vyrazilo dych.
"Marek… pozri!" ukázala na piesok.
Na pláži ležalo čosi, čo vyzeralo ako trosky lode. Nie veľká, skôr malá, možno čln. Drevo bolo tmavé, ohlodané soľou, ale tvar bol jasný – trup, ktorý kedysi niekoho niesol.
Marekovi sa rozšírili oči. "Ak je to použiteľné… máme šancu."
Večer dorazili na pláž. Nohy ich boleli, ale pohľad na oceán im dodal nové sily. Dorota sa posadila do piesku, hlavu zložila na Marekovo rameno. "Cítim sa… akoby sme urobili tisíc krokov. A predsa sme len tu."
Marek sa vybral k troskám. Dotkol sa dreva – bolo nasiaknuté, ale nie úplne zničené. Niektoré dosky by sa dali opraviť. "S trochou práce… možno to bude stačiť na cestu."
Dorota za ním volala: "Myslíš, že to bolo po nich? Po tých, čo tu boli pred nami?"
Marek sa zamyslel. "Možno. Ale ak ostrov nechal loď tu, tak to nie je náhoda. Je to pre nás."
Slnečný kotúč sa ponáral do oceánu a jeho krvavočervená farba zaliala celú pláž. Dorota sa dotkla brucha a potichu zašepkala: "Ešte chvíľu, vydrž. Potom možno odídeme domov."
Marek sa posadil k nej, objal ju a spolu sledovali, ako posledný lúč mizne v diaľke.
- JK -