248. Zásoby

Čln stál pripravený na piesku, opretý o kamene, no Marek vedel, že samotný trup nestačí. Ak sa chcú vydať na oceán, musia myslieť na každý detail – a najmä na to, čo budú jesť a piť.
Dorota sedela v tieni palmy, hladila si brucho a sledovala, ako Marek skúma breh. Jeho pohyby boli sústredené, disciplinované, akoby už dávno žil len pre tento okamih.
"Budeš potrebovať vodu," prehovoril. "Nielen pre nás dvoch, ale aj preňho."
Dorota prikývla. "Kokosové orechy naplníme. Ale nestačí to. Musíme skúsiť nájsť sladkú vodu v lesoch. Aspoň pár nádob."
Vyrazili spolu. V lese bolo vlhko a horúco, ale Marek našiel tenký prúd, ktorý tiekol zo skalnej štrbiny. Pomocou kokosovej škrupiny nabral vodu, ochutnal ju a kývol na Dorotu. "Je čistá. Táto nás udrží."
Dorota sa usmiala, oči jej zažiarili. "Je zvláštne, ako dokáže aj kvapka vody vyzerať ako zázrak."
Marek jej podal jednu nádobu. "Možno preto, že teraz žijeme z toho, čo by sme predtým ani nevideli."
Naspäť na pláži triedili všetko, čo mali. Orechy, sušené ryby, zopár krabov, ktoré Marek chytil v plytčine a liány, ktorými zviazali balíky. Dorota pripevnila zásoby k provizórnym úložným miestam v člne, pracovala s trpezlivosťou, akú získala až tu, ďaleko od sveta.
"Vieš," začala, "predtým som vždy utekala. Keď niečo nešlo, zabalila som to. Myslela som, že sila je v tom, že dokážeš ísť ďalej a hodiť veci za hlavu. Ale tu… tu sa nedá ujsť. Musela som sa učiť vydržať."
Marek sa zastavil, pozeral na ňu dlhšie, než bolo zvykom. "A ja som bol opačný. Vždy som všetko držal, aj to, čo už dávno nepatrilo ku mne. Aj bolesť, aj vinu. Myslel som, že tým dokazujem silu. Ale tu som pochopil, že sila je aj v tom, že vieš pustiť."
Ich oči sa stretli a obaja vedeli, že tieto slová neboli len o ostrove, ale aj o ich životoch predtým.
Zrazu sa vietor zdvihol a oceán zosilnel. Vlna udrela o breh, až sa piesok zatriasol. Na okamih obaja onemeli, sledovali, ako voda vťahuje ich stopy späť k sebe.
Dorota sa pritúlila k Marekovi. "Máme proti sebe silu, ktorú nikdy neporazíme. Ale možno nemusíme bojovať. Možno ju musíme prijať."
Marek jej objal plecia. "Oceán je náš nepriateľ aj spojenec. Od toho, čo urobíme, záleží, ktorým z nich zostane."
Keď slnko klesalo, čln bol naložený a pripravený. Nie na dlhú cestu, ale na pokus, ktorý by im mohol dať šancu. Sedeli vedľa seba na piesku, sledovali, ako sa obloha farbí do červena a oceán sa mení na zrkadlo.
"Marek," prehovorila Dorota potichu, "myslíš, že tam vonku ešte niečo je? Že civilizácia stále dýcha?"
Marek mlčal, dlho sa díval na horizont a potom odpovedal: "Neviem. Ale viem, že ak to nezistíme, nikdy nepochopíme, prečo sme prežili."
Dorota mu položila hlavu na rameno. "Tak zajtra. Zajtra začneme."
Oceán zašumel hlasnejšie, akoby prijal ich rozhodnutie a zároveň ich varoval.
- JK -