LIEČENIE DEŇ PO DNI
- REMÍZA - 

"Presne tak – treba riešiť seba, nie iných, Jakub."

"Dobre, že sa pacientov pýtate, Jakub, tak to má byť."

Len pokojný deň sám so sebou.

Bolo teplo. Taký ten jarný vzduch, čo sa ti oprie do kože a pripomenie, že si ešte živý, že si ešte súčasťou sveta tam vonku. Nie tu, medzi stenami, pravidlami a terapeutickými kruhmi. Vonku to dýchalo, svietilo, bzučalo. Vybrali sme sa v rámci sobotnej vychádzky na dlhší okruh, tam sme sa vždy dotýkali toho priestoru, kde končí "liečebňa" a začína...

Liečebňa dýchala pomaly ako choré zviera po daždi. Všetko bolo akési tiché, spomalené, ako keby sa aj steny rozhodli, že dnes budú len stáť, ale nepočúvať. Terapeut mal voľno, nebolo stretnutie. A práve dnes som sa naň tešil.Možno aj preto, že po poslednom otvorení sa pred skupinou som cítil niečo nové… niečo ako odomknutie. Slová, ktoré dovtedy...

Tento deň som sa zobudil s ťažobou na hrudi. Takou, čo sa ťahá za tebou roky, ale nikdy si na ňu poriadne nezasvietil. A dnes som vedel, že na terapii sa bude hovoriť. A že možno dôjde aj na mňa. Na ten príbeh, ktorý si nesiem v sebe od roku 2006 ako hnijúci kameň v duši.Najskôr som sa rozhodol, že...

Niektoré dni na liečení ostanú v pamäti ticho. Nie pre krik, nie pre dramatické slová, ale práve preto, že sa v nich zlomí čosi neviditeľné. Deň 28 bol presne taký. Neprišla konfrontácia, ani hlasná hádka, iba zopár viet. A tie ma zasiahli viac než čokoľve

"Možno som sa do toho pustil príliš sebavedomo. Ako keby som veril, že ma táto liečba úplne vylieči – a nie že mi len ukáže zrkadlo. Ale keď som sa pozrel, nevidel som silu, len boj."- JK -
Utorok. Dvadsiaty siedmy deň liečenia.Kým iní počítajú dni do letných prázdnin, ja ich počítam od momentu, keď som uznal, že mám...

Pondelok sa začal inak. Nebol to obyčajný deň ako tie predošlé. Mal v sebe zvláštnu váhu – neviditeľnú, ale citeľnú. Prekročil som pomyselnú čiaru polovice liečby. A práve dnes, keď sa včera terapeut opýtal: "Jakub, aká bola prvá polovica tvojej liečby?" – zostal som sedieť v tichu. Nepozeral som sa mu rovno do očí. Sedel som sám a aj tak...

Nedeľa. Zdanlivo obyčajný deň ako každý iný, no v kalendári mojej cesty má nezanedbateľný význam - je to presne polovica liečby. Dvadsaťpäť dní za mnou. Dvadsaťpäť prebudení v cudzom svete medzi múrmi, ktoré nezavreli iba nás, ale aj všetko, čo nás predtým ťahalo dolu.Nie je toho veľa, čo by som k tejto symbolickej polovici povedal. A možno práve...