en-Deň 31. Banner a pivo v hlave

Bolo teplo. Taký ten jarný vzduch, čo sa ti oprie do kože a pripomenie, že si ešte živý, že si ešte súčasťou sveta tam vonku. Nie tu, medzi stenami, pravidlami a terapeutickými kruhmi. Vonku to dýchalo, svietilo, bzučalo. Vybrali sme sa v rámci sobotnej vychádzky na dlhší okruh, tam sme sa vždy dotýkali toho priestoru, kde končí "liečebňa" a začína svet.Prechádzali sme okolo wellness centra, alebo čo to vlastne bolo. Možno len reštaurácia s nevyužitým potenciálom, možno len tichý stánok túžob. Neviem. Ale viem, čo tam viselo.Banner.Veľký, výrazný, neprehliadnuteľný. Na ňom: Šariš. Pivo. Usmiate poháre, kvapky na skle, ktoré vyzerajú ako slzy túžby. Ako pot spomienok. Ako provokácia.A hoci som sem neprišiel kvôli alkoholu, pocítil som ten zášklb. Nie triašku. Nie túžbu, ktorá ťa rozloží. Ale niečo ako... priateľský úškrn minulosti. Také tiché "pamätáš?" vo vetre.Usmial som sa. Aj som si v hlave povedal, že by som si dal. A možno by to nič neznamenalo. Možno len jeden dúšok, na jazyk, aby som si spomenul. Ale v tej myšlienke je niečo nebezpečné. V tej predstave je červík.Nie preto, že by som bol alkoholik. To si nehovorím. Ale, aj ten banner mi hovorí: Ty nemôžeš. Nie preto, že pivo je zlé. Ale preto, že si zlyhal. A keď nie s alkoholom, tak s niečím iným. A ak si niekde zlyhal, tak ťa vraj treba držať na reťazi.To ma štve.Nie to pivo. Nie ten banner. Ale ten pocit, že musím žiť do konca života ako obmedzený. Že keď raz človek spadne, už si nikdy nemôže s chuťou sadnúť pri ohni, na stanovačke a naliať si pivo bez výčitiek, bez sledovania, bez podozrenia. Vypnúť. Zasmiať sa. Dať si druhé. Možno tretie. A neskúmať, či to bolo "už priveľa".To je tá dilema.Hovorím si, že som rozhodnutý. Že abstinovať budem no nie s alkoholom. Ale keď niekto hovorí "som rozhodnutý" a o päť riadkov neskôr dodá "ale stále to mám v hlave", tak to nie je koniec. To je len prestávka medzi bojmi.Moje rozhodnutie nie je hotové. Je to kompromis. Možno pivo. Možno občas. Možno len prípitok. Možno len výnimočne.A kde je hranica medzi výnimočne a zvykom?Kde sa končí "môžem si dať jedno, lebo som v poriadku" a začína "dávam si jedno, lebo potrebujem cítiť"?Gambling je môj démon. O tom niet pochýb. Kvôli nemu som tu. Kvôli nemu som klamal, kradol, strácal. Ale alkohol je ako tieň za chrbtom. Nikdy mi nerobil problémy. Ale možno práve preto ma vie presvedčiť, že nebude robiť problémy aj v budúcnu až kým... A to je tá zrada.Chcem odtiaľto odísť s poriadkom v hlave. Nielen čo sa týka hazardu, ale aj týchto šedých zón. Pretože ten najväčší chaos nie je v podaných zápasoch. Je v tom, keď nevieš, čo si smieš dovoliť. Keď ti niekto hovorí "máš abstinovať" a ty si v hlave šepkáš "len jedno pivo, preboha, čo je na tom?".Ale niekedy jedno pivo nie je len jedno pivo.Je to jedno rozhodnutie. Jedna hranica. Jeden dôkaz, že ešte stále nevieš, či si sám sebe pánom, alebo si len otrokom túžby byť "normálny". Piť ako ostatní. Zabudnúť, že si bol niekde, kde ťa reťaze držali na uzde.Nie som si istý, čo urobím, keď raz prídem napríklad na chatu. Keď sa okolo mňa budú liať pivá, smiech, voľnosť. Keď sa v noci rozkúri oheň a niekto zdvihne pohár.Chcem si pripiť. Chcem k ním patriť. Chcem sa nezamýšľať...Ale možno to budem musieť práve preto neurobiť.A možno budem musieť priznať, že to nie je o tom, či smiem, ale či dokážem nezradiť samého seba.Dilema, ktorú som síce uzavrel no vynára sa takmer denne opäť a zas.

- JK -