en-Deň 34. Čierne body

Niektoré dni sú unavujúce nie preto, že by sa niečo dramatické stalo, ale preto, že sa opakuje ten istý nezmyselný scenár. Dnes sa tu opäť riešili hádky. Nie o život, nie o zdravie, ani o to, čo nás sem všetkých priviedlo – ale o bodovanie.Bodovanie. Systém, ktorý má udržiavať poriadok a disciplínu, ale keď sa dostane do rúk ľuďom, ktorí už nevedia, ako so sebou vydržať, mení sa nie na hračku, ale na zbraň bez súcitu a empatie.V posledných dňoch sa tu rozbehli fámy. Vymýšľanie si nezmyslov jeden o druhom. Úmyselné hľadanie chýb tam, kde nie sú. A rozdávanie čiernych bodov za veci, ktoré by vonku nestáli ani za pozdvihnuté obočie.Lenže tu to sranda nie je. Čierne body sú ako mínové pole – prekročíš určitý počet a môžeš byť vylúčený. A vylúčenie znamená prerušenie liečby. A prerušenie liečby? To už nie je len hanba, ale aj účet – pretože keď tu skončíš kvôli nedisciplinovanosti, musíš si pobyt preplatiť. Nie je to lacné. A zároveň je to veľká rana pre tvoju hrdosť.Nerozumiem, prečo to ľudia robia. Možno to je tá ponorková choroba – sme tu zatvorení spolu, dennodenne sa vidíme, počujeme, zdieľame jedálenský stôl aj cigaretovú pauzu. Malé dráždenia sa znásobujú, frustrácia sa hromadí a skôr či neskôr si niekto nájde spôsob, ako ju vybiť. A najjednoduchšie je to urobiť na niekom inom.Možno je to aj tým, že mnohí z nás ešte nevedia prijať vlastné chyby, tak radšej ukážu na cudzie. Možno je to zakorenené hlbšie – v spoločnosti, ktorá sa rada škodoradostne pozrie na pád druhého, len aby nemusela myslieť na vlastný.Vonku to robia ľudia klebetami a ohováraním. Tu sa to robí bodovaním.Pripomína mi to hazard. Stávky na cudzie prehry. Aj tam sme čakali, kedy sa niekomu inému nepodarí uhádnuť výsledok, aby sme z toho mali svoj krátky pocit víťazstva. Ale tu je to ešte horšie – tu nejde o peniaze, ale o niečiu liečbu. O možnosť vyliečiť sa. O šancu na nový začiatok. A keď mu tú šancu vezmeš len preto, že si sa nudil, si horší než stávkar, ktorý prehrá svoju výplatnú pásku.Dnes som si uvedomil, že ak má mať táto liečba pre mňa zmysel, musím zostať nestranný. Nenechať sa vtiahnuť do týchto malých vojen. Lebo ak raz dovolím, aby som energiu, ktorú mám na prácu na sebe, minul na tieto detinské hry, prehrám. A prehrám naozaj – nie bodovo, ale vo vnútri. Ak sa však ktosi rozhodne mi hodiť polená pod nohy a už nebudem mať ako vykľučkovať - dotyčnému plesknem stoličku o hlavu aby ho to dlho mrzelo, no a ja odídem s veľkou spomienkou ako som komusi daroval na rozlúčku bolesti hlavy na dlhé dni. Ach, tak predsa som aj ja z časti prepadol myšlienke niekomu ublížiť. Ráta sa to vôbec? Asi sa s tým musím vyrovnať inak, pretože vonku budem stretávať ľudí, ktorí sa živia cudzím neúspechom, neustále. Ale tam budem mať na výber, či sa k nim pridám, alebo pôjdem ďalej. Tu ten výber musím trénovať každý deň. A každý deň si pripomínať – riešiť seba, nie iných.

 

Odpoveď terapeuta na zápis:

"Presne tak – treba riešiť seba, nie iných, Jakub."