en-Deň 32. Nedeľný príbeh o uzavretí boja

Ráno sa opäť prebúdzalo pomaly, zrejme aj samotná nedeľa chcela ostať pod dekou o pár minút dlhšie. Na Prednej hore dnes panuje špecifický pokoj - taký, ktorý sa neobjaví len tak niekde medzi betónovými stenami. Je to pokoj vybojovaný, naplnený únavou, tichom, ale aj zvláštnym zadosťučinením. Niekedy sa v ňom skrýva bolesť, inokedy pokora a vďačnosť, no dnes... dnes v ňom bola uzatvorená dohoda. Dohoda semého so sebou.Každé ráno má v našej komunite svoj rituál - kým sa svet ešte len prebúdza, vopred daná dvojica sa zbehne pri chladničke a vezme fľaše od vody. Nie preto, že by chceli začať deň výnimočne, ale preto, že jednoducho treba. Pri jedálni je kohútik čistej vody, tam sa fľaše naplnia a odnesú späť na naše poschodie, pri chladničku. Slúži nám celý deň - na varenie kávy, čaju alebo len tak, na osvieženie.Dnes daná dvojica nemohla ísť, tak sme ich spoločne s ,,kolegom" z oddelenia nahradili. Také bežné gesto, ale v tejto liečebni práve tieto malé činy nesú veľkú váhu. Pomáhajú nám cítiť sa užitočne, patriť niekam, byť súčasťou niečoho. A možno aj vďaka nim si večer, keď si sadnem a píšem denník, uvedomím, že ten deň nebol márny. Že som opäť niečo urobil správne.Ale práve ten dnešný deň bol o niečom ešte hlbšom - o rozhodnutí.Uzatvoril som boj, ktorý ma sprevádzal už celé dlhé dni. Boj o budúcnosť, o to, ako bude vyzerať môj život po tom, čo odídem od týchto stien. O abstinencii, o pravde a klamstve voči sebe samému. A najmä o alkohole.Nie, nebudem abstinent. To rozhodnutie som dnes prijal v plnej vedomosti a bez ďalšieho sebaobviňovania. Hazard - ten je zo stola navždy. Nie je o čom. Kvôli nemu som tu, kvôli nemu som padol až na dno. Cestičky späť k nemu nie sú a ak aj niekto tvrdí opak, nech sa príde pozrieť do očí človeku, čo prehral všetko.Na liečení sú samozrejme témou aj iné aspekty abstinencie, no tie môžem rovno škrtať:Drogy? Tie nikdy neboli mojou cestou a ani nebudú. Bol som, som a budem proti nim. Marihuana? Ani náznak. Nikdy.Avšak...Cigarety? Pôvodný plán bol prestať, ale... teraz som to skresal. Z pätnástich denne na tri až päť. Neviem, či skončím úplne, ale udržím si aspoň tento limit. Aj to je výhra.No a alkohol… tam som viedol najťažší vnútorný dialóg. Dnes som ten rozhovor so sebou ukončil. Bez výčitiek. Nechávam si ho vo svojom živote - ale nie ako pána, iba ako hosťa. Nebude piatok čo piatok. Nebudú opilecké ťahy, ani zabudnuté noci. Ale občas - na chate, pri ohni, na výlete, na oslavách - tam si ho dovolím. Bez viny, bez klamstva. A ak niekedy prekročím hranicu, sám si ju sprísnim. Taká je moja dohoda. Moja cesta. Nie čistá, ale pravdivá.
Večer som si našiel odpoveď od terapeuta. Nie priamo na tento zápis, ale na otázku, ktorú som mu položil pred dvomi dňami. A predsa jeho odpoveď sadla sem - ako zámka do kľúča.

"Vidím, že ste s tým bojovali ako sa dalo. Jakub, škoda toho rozhodnutia, ale oceňujem ten boj vo vás. Rád by som bol, keby to boli len psychologické žvásty, no nie sú."

Číta. Pamätá si. Vníma. To je pre mňa viac než samotná veta. Je to dôkaz, že moje slová nezapadli prachom. Že niekto vie, čo som písal pred dvomi dňami. V mojom svete, kde sa tak často slová len míňali účinku, je toto malé gesto obrovské. Ako keď niekto neprejde okolo teba len tak - ale sa zastaví, pozrie sa ti do očí a povie: "Pamätám si."A možno to nie je len o alkohole. Možno je to o tom, že sa učím byť k sebe pravdivý. Bez póz, bez potreby hrať sa na niečo, čím nie som. Neviem, čo mi to prinesie o mesiac, o rok. Možno budem musieť niektoré rozhodnutia zmeniť. Ale dnes... dnes sa za ne nehanbím. Dnes sa v nich cítim ako doma.Aj takáto je nedeľa na liečení. Ráno voda z kohútika do fľaše, cez deň premýšľanie o budúcnosti a večer pokoj v duši. Malý, nestály, ale skutočný.Možno je to práve tento pokoj, ktorý som tak dlho hľadal v opilstve, v hrách, v útekoch. A pritom sa ukrýval tu - v jednoduchosti, v spomalení, v obyčajnom rozhovore so sebou samým.

Deň 32.

Ani víťazstvo - ani prehra.

Len pokojný deň sám so sebou.