Cart
0
0.00 €
en-Deň 27. Na hrane kontroly
"Možno som sa do toho pustil príliš sebavedomo. Ako keby som veril, že ma táto liečba úplne vylieči – a nie že mi len ukáže zrkadlo. Ale keď som sa pozrel, nevidel som silu, len boj."- JK -
Utorok. Dvadsiaty siedmy deň liečenia.Kým iní počítajú dni do letných prázdnin, ja ich počítam od momentu, keď som uznal, že mám problém. Dnes som ráno otvoril svoj denník s čudným očakávaním. Čakal som reakciu na to jedno pivko pri nedeľňajšom behu. Iba jedno – tak som si to aspoň sám ospravedlnil. Ale nič. Terapeut sa k tomu vôbec nevyjadril.No aj keď mlčal on, nemlčala myseľ.Pivo počas abstinencie... viem, že to znie nevinne. Ale sú veci, ktoré sa tu neberú ako symbol úľavy – ale ako symbol nepochopenia. Alkohol síce nie je mojou závislosťou, ale patrí do tej istej kategórie – mení myseľ, zmäkčuje rozhodnutia, otupuje pozornosť. A práve pozornosť je to, čo gambler stráca ako prvé. Stačí jedno zmäknutie a človek už nekontroluje nič. Ani myšlienky, ani limity, ani realitu. Preto som čakal výčitku. Možno som ju aj potreboval. Namiesto nej som dostal ticho. A možno aj to bol test.Dnes ma ale oveľa viac rozhodilo niečo iné. Nováčik. Neviem jeho meno, je tu krátko, ale to, čo z neho ide...Tá kombinácia arogancie, teatrálneho smútku a odporu voči autorite. Jeho reči. Jeho postoj. A najviac – jeho výraz, keď sa snaží presvedčiť ostatných, že "on to zvládne inak". Akoby bol iný, výnimočný.Až ma pichlo pri srdci, lebo… som to nebol náhodou ja pred pár týždňami?Snažil som sa neodsudzovať ho. Ale zároveň si uvedomiť, že aj ja som niekedy pôsobil tak, že ostatní pri mne lapali po dychu a neverili, čo to zo mňa lezie. Možno som bol raz aj ja tou búrkou v skupine, ktorá znemožňovala ostatným nájsť pokoj. A to bol nepríjemný pohľad. Zrkadlo niekedy neukazuje jazvy, ale oči – tie samé, ktoré kedysi odmietali vidieť.V hlave mi dnes celý deň hučala téma finančnej kontroly.Mám ju nachystanú – teda plán na to, ako ju zvládnuť. Ale čím viac o tom premýšľam, tým viac sa v tom sám so sebou hádam. Načo vlastne tie obmedzenia? Keď človek má veci v hlave vysporiadané, čo mu bráni mať peniaze pri sebe? Nejde predsa o to, čo máš vo vrecku – ale čo máš v úmysle. To si hovorím.Ale viem, že v tom je pasca. Lebo gamblerstvo nie je len čin. Je to mechanizmus, ktorý sa spúšťa skôr, než človek siahne do peňaženky. Už len to, že peniaze cítim v ruke, už len to, že ich držím... prebúdza podvedomé scenáre, ktoré som mesiace posilňoval.A predsa – vravím si, že ak si budem každý týždeň nosiť výplatu domov, poctivo, s dokladom, bez toho, aby som s ňou zašiel inam než domov, že to predsa musí ísť.Ale faktom ostáva: kto chce hrať, ten si cestu nájde.Aj v G-klube mladý mal kontrolu, a predal doma veci, aby si zahral. Kto je v kríze, kto má túžbu, ten ju vie nakŕmiť. Aj bez peňazí. Aj bez občianskeho - niektorý totiž volia radikálnu kontrolu odobraním občianskeho preukazu a zbavenia tak svojprávnosti. Aj bez prístupu na internet. Diabol návykov je kreatívnejší než si pripúšťame. Preto sa bojím tej mojej sebaistoty. Preto to píšem do tochto denníka – nie ako dôkaz kontroly, ale ako záznam neistoty. Lebo kto si je príliš istý, ten často padá bez výkriku.Dnes som bol aj blízko čierneho bodu.Ležal som na posteli. Nie spal – ale ležal. Bolo to krátke. Len chvíľa. Len zloženie tela do horizontály. Ale sestrička si to všimla. A ja som vedel, že sa to nesmie. Že tu je pravidlo – posteľ má byť krásne ustlaná a počas dňa je dovolené len sedieť, nie ležať. Nie preto, že by to bol krutý vojenský tábor. Ale preto, že ak si dovolíme pohodlie bez vedomia, tak sa rýchlo vrátime k starým návykom.Zamyslel som sa. Na pár sekúnd. A zabudol som.Možno aj to bola ukážka toho, že stále nemám všetko v hlave tak, ako si nahováram.A napokon – terapeut si môj denník na konci dňa prečítal. Prečítal ho a zanechal len jednu vetu:"Lepšie by ste to mal bez rizika ako s rizikom, Jakub, ale je to na vás."Nie výčitka. Nie zákaz. Len poznámka.Ako keby mi podal kľúč a nechal ma rozhodnúť, či odomknem dvere alebo truhlu s výbušninou.Dnes bol utorok. Deň 27.Deň zrkadiel, napätia, premýšľania. A pokušení.Ale zároveň aj deň, kedy som opäť zapísal, čo si naozaj myslím.A to sa na začiatku liečby nedialo. Vtedy som písal to, čo som si myslel, že "majú čítať".Dnes píšem to, čo potrebujem čítať ja.
Utorok. Dvadsiaty siedmy deň liečenia.Kým iní počítajú dni do letných prázdnin, ja ich počítam od momentu, keď som uznal, že mám problém. Dnes som ráno otvoril svoj denník s čudným očakávaním. Čakal som reakciu na to jedno pivko pri nedeľňajšom behu. Iba jedno – tak som si to aspoň sám ospravedlnil. Ale nič. Terapeut sa k tomu vôbec nevyjadril.No aj keď mlčal on, nemlčala myseľ.Pivo počas abstinencie... viem, že to znie nevinne. Ale sú veci, ktoré sa tu neberú ako symbol úľavy – ale ako symbol nepochopenia. Alkohol síce nie je mojou závislosťou, ale patrí do tej istej kategórie – mení myseľ, zmäkčuje rozhodnutia, otupuje pozornosť. A práve pozornosť je to, čo gambler stráca ako prvé. Stačí jedno zmäknutie a človek už nekontroluje nič. Ani myšlienky, ani limity, ani realitu. Preto som čakal výčitku. Možno som ju aj potreboval. Namiesto nej som dostal ticho. A možno aj to bol test.Dnes ma ale oveľa viac rozhodilo niečo iné. Nováčik. Neviem jeho meno, je tu krátko, ale to, čo z neho ide...Tá kombinácia arogancie, teatrálneho smútku a odporu voči autorite. Jeho reči. Jeho postoj. A najviac – jeho výraz, keď sa snaží presvedčiť ostatných, že "on to zvládne inak". Akoby bol iný, výnimočný.Až ma pichlo pri srdci, lebo… som to nebol náhodou ja pred pár týždňami?Snažil som sa neodsudzovať ho. Ale zároveň si uvedomiť, že aj ja som niekedy pôsobil tak, že ostatní pri mne lapali po dychu a neverili, čo to zo mňa lezie. Možno som bol raz aj ja tou búrkou v skupine, ktorá znemožňovala ostatným nájsť pokoj. A to bol nepríjemný pohľad. Zrkadlo niekedy neukazuje jazvy, ale oči – tie samé, ktoré kedysi odmietali vidieť.V hlave mi dnes celý deň hučala téma finančnej kontroly.Mám ju nachystanú – teda plán na to, ako ju zvládnuť. Ale čím viac o tom premýšľam, tým viac sa v tom sám so sebou hádam. Načo vlastne tie obmedzenia? Keď človek má veci v hlave vysporiadané, čo mu bráni mať peniaze pri sebe? Nejde predsa o to, čo máš vo vrecku – ale čo máš v úmysle. To si hovorím.Ale viem, že v tom je pasca. Lebo gamblerstvo nie je len čin. Je to mechanizmus, ktorý sa spúšťa skôr, než človek siahne do peňaženky. Už len to, že peniaze cítim v ruke, už len to, že ich držím... prebúdza podvedomé scenáre, ktoré som mesiace posilňoval.A predsa – vravím si, že ak si budem každý týždeň nosiť výplatu domov, poctivo, s dokladom, bez toho, aby som s ňou zašiel inam než domov, že to predsa musí ísť.Ale faktom ostáva: kto chce hrať, ten si cestu nájde.Aj v G-klube mladý mal kontrolu, a predal doma veci, aby si zahral. Kto je v kríze, kto má túžbu, ten ju vie nakŕmiť. Aj bez peňazí. Aj bez občianskeho - niektorý totiž volia radikálnu kontrolu odobraním občianskeho preukazu a zbavenia tak svojprávnosti. Aj bez prístupu na internet. Diabol návykov je kreatívnejší než si pripúšťame. Preto sa bojím tej mojej sebaistoty. Preto to píšem do tochto denníka – nie ako dôkaz kontroly, ale ako záznam neistoty. Lebo kto si je príliš istý, ten často padá bez výkriku.Dnes som bol aj blízko čierneho bodu.Ležal som na posteli. Nie spal – ale ležal. Bolo to krátke. Len chvíľa. Len zloženie tela do horizontály. Ale sestrička si to všimla. A ja som vedel, že sa to nesmie. Že tu je pravidlo – posteľ má byť krásne ustlaná a počas dňa je dovolené len sedieť, nie ležať. Nie preto, že by to bol krutý vojenský tábor. Ale preto, že ak si dovolíme pohodlie bez vedomia, tak sa rýchlo vrátime k starým návykom.Zamyslel som sa. Na pár sekúnd. A zabudol som.Možno aj to bola ukážka toho, že stále nemám všetko v hlave tak, ako si nahováram.A napokon – terapeut si môj denník na konci dňa prečítal. Prečítal ho a zanechal len jednu vetu:"Lepšie by ste to mal bez rizika ako s rizikom, Jakub, ale je to na vás."Nie výčitka. Nie zákaz. Len poznámka.Ako keby mi podal kľúč a nechal ma rozhodnúť, či odomknem dvere alebo truhlu s výbušninou.Dnes bol utorok. Deň 27.Deň zrkadiel, napätia, premýšľania. A pokušení.Ale zároveň aj deň, kedy som opäť zapísal, čo si naozaj myslím.A to sa na začiatku liečby nedialo. Vtedy som písal to, čo som si myslel, že "majú čítať".Dnes píšem to, čo potrebujem čítať ja.
- JK -