en-Deň 25. Polčas na Prednej Hore

Nedeľa. Zdanlivo obyčajný deň ako každý iný, no v kalendári mojej cesty má nezanedbateľný význam - je to presne polovica liečby. Dvadsaťpäť dní za mnou. Dvadsaťpäť prebudení v cudzom svete medzi múrmi, ktoré nezavreli iba nás, ale aj všetko, čo nás predtým ťahalo dolu.Nie je toho veľa, čo by som k tejto symbolickej polovici povedal. A možno práve preto je to dôležité. Neviem, čo som očakával, že sa stane. Že sa budem cítiť inak? Očistenejší? Silnejší? Alebo aspoň múdrejší? Pravdou je, že sa cítim unavene. Nie tak fyzicky, ale skôr vo vnútri. Ako keď človek dlhé roky nečistí filter, až sa v ňom usadí všetka špina a zrazu zistí, že mu nejde dýchať. A potom príde liečenie. A niekto ten filter konečne vyberie. Lenže čistenie bolí.Dnes sa tu, na Prednej Hore, diali aj iné veci - vonku prebiehali prezidentské voľby Slovenskej Republiky. A ja som sa ich nezúčastnil. Mrzí ma to. Zabudol som si pred odchodom vybaviť voličský preukaz. Až tak dopredu som nerozmýšľal - ako vždy. A tak som dnes len pasívne sledoval, ako sa rozhoduje o budúcnosti mojej krajiny - bez môjho hlasu.Chcel som voliť pani Mezenskú. Bola mi sympatická, možno najviac pre svoju odvahu byť iná. Hovoriť veci, ktoré ostatní zamlčujú, hoci ich všetci tušia. Možno by neurobila revolúciu, ale aspoň by sa pokúsila dať hlas tým, ktorí už v tomto štáte hlas stratili. Takým, ako som ja.Ale nie. Namiesto toho možno zasa postúpili tí, ktorí len rotujú vo svojich oblekoch, frázach a sľuboch ako staré kazety. A keď si predstavím, že by mohol byť Fico vo finále, chytá ma hrôza. Nie kvôli politike samotnej, ale kvôli tomu, čo to vypovedá o nás ako národe.My, Slováci, máme nádhernú krajinu. Rieky, lesy, hory. Kultúru, jazyk, pamäť predkov. A predsa si opakovane volíme ľudí, ktorí ten dar pošliapavajú. Hovorí sa, že národ má takú vládu, akú si zaslúži. A možno je to pravda. Ale ako veľmi ešte musíme padnúť, aby sme pochopili, že zmena nezačína pri politikoch - ale pri zodpovednosti každého jedného z nás?Ak nejdeš voliť, nemáš právo kritizovať. Nemáš právo nadávať, ak si si nezobral tú chvíľu, aby si povedal, kto by ťa mal reprezentovať. To je môj názor.A dnes sa ma týka tiež. Pretože som to nedokázal zariadiť. Aj keď možno v druhom kole ešte budem mať šancu. Ak tu ešte budem.Vonku včera snežilo. Taký ten jemný, tichý sneh, čo zakryje aj špinu ciest a aspoň na chvíľu pripomenie, že svet vie byť čistý. Bolo to krásne. Také... skoro rozprávkové. Ale potom to zasa prešlo do dažďa. Z krásneho čistého snehu do blata, ako celý život mnohých z nás. A tak to krásne biele znova zmizlo, a zostalo len to, čo je - mokro, blato a šero.A hoci bola nedeľa, kôli daždu sme nemali výchádzku. Namiesto toho sa konalo nedeľné posedenie, bez terapeuta. Len my - pacienti. A rozprávali sa naše príbehy. Z tých všetkých zaznej jeden, ktorý človeku zostal visieť v hlave ešte hodiny po tom, čo doznelo posledné slovo.Nechcem prezrádzať detaily, ale bol to jeden z tých naozaj krutých a pravdivých príbehov. Takých, čo pripomínajú, že alkohol, drogy, hazard - to nie sú len osobný démoni, ale celospoločenské zlyhanie.Zrkadlo sveta. Svet, v ktorom je normálne, že drogy vyrába sused za rohom, že automaty svietia na každom kroku a že predavač šťastia ti požičiava peniaze na stávku, ktorú aj tak prehráš. A všetko to má tvár legality.Je ľahké ukazovať prstom na závislých. Ale kto ukáže na dílera? Na výrobcu? Na prevádzkovateľa kasína? Na štát, ktorý z toho profituje? Na spoločnosť, ktorá ponúka zúfalým jediný únik v podobe rýchlej výhry alebo opojenia?Po rozprave sme sa rozišli v tichu. Niektorí fajčiť, iní sa len dívať z okna na dažďom rozmočený sneh. Vnútri nás to ale všetkých zasiahlo. Lebo každý máme svoj príbeh. A hoci sú rôzne, všetky sú poznačené rovnakou ranou.Dnes som si zápis do denníka urobil rýchlo. S myšlienkou, či som náhodou prvú polovicu liečby neodflákol. Ubehlo to strašne rychlo a ja mám pocit, že nebudem vedieť vonku plnohodnotne fungovať, či mám ešte čas aby sa na mňa čo - to nalepilo? Nerozumiem mojim obavám, veď všetko plním do posledného detailu...ráno po kontrole denníka terapeutom som si našiel v denníku okrem tradičného podpisu aj ďaľšiu otázku:"Aká bola prvá polovica liečby, Jakub?"Zostal som sedieť a neodpovedal som hneď. Len som sa pozeral na tú stranu v denníku, kde som napísal: "Polovica za mnou. Nič viac sa k tomu nedá dodať."A možno sa predsa len dá. Ale to si ešte musím premyslieť.

- JK -