Marek už od rána vedel, že dnes nebude pokojný deň.
Nedokázal sa zbaviť myšlienky na kameň s vyrezaným symbolom, na tú tichú silu, čo pod ním spala. Celé telo mal nabité zvláštnou energiou – ako keď sa človek zobudí uprostred noci a cíti, že niečo čaká.
Dorota sedela neďaleko, opretá o veľký kmeň stromu, ktorý ich...
Svetlo bolo mäkké, jemné, a predsa plné. Dorota sa opäť prebudila prvá. Ležala na boku, tvár pritlačená k zemi, ktorá ešte niesla v sebe nočný chlad. Počula, ako vedľa nej Marek pokojne dýcha, a na krátky okamih sa nechala unášať len tým zvukom. Dýchal. Bol tam. To stačilo.
Nebol dôvod ponáhľať sa. Nebol dôvod niečo naprávať alebo...
Noc bola neobyčajne teplá. Vzduch sa ani nepohol, akoby celý ostrov zadržiaval dych. Dorota ležala na boku, prikrytá len tenkou vrstvou palmových listov. Jej telo sa nepohlo už hodiny, no oči sa otvorili bez únavy. Spánok neprišiel, ale ani ho nevolala. Nie dnes. Nie po tom, čo včera objavili.
Kameň s vyrezaným symbolom ju nepustil. Zavrel sa...
Deň sa začal zvláštne. Dorota vstala skôr než Marek. Nechala ho spať v tieni jaskyne a sama sa vydala, opierajúc sa o barle, smerom do lesa pri skalu odkiaľ im stekávala voda. Krok za krokom, pomaly, opatrne, ale s cieľom. Dnešok v nej prebudil túžbu cítiť zem – nie kamene, nie piesok, ale hlinu. Mäkkú, živú, skutočnú.
...
Ráno sa prebudilo s tichom, ktoré nevyrušovalo. Slnko už bolo hore a hladilo krajinu teplým svetlom. Obloha nad ostrovom bola dokonalá – sýto modrá, bez jedinej čiary, bez jedného mraku, bez znaku pohybu. Krásna až znepokojujúco.
Dorota sedela pred jaskyňou, barle opreté vedľa, a len sa dívala hore. Oči jej blúdili po modrej, no nikde...
Ráno ich nezobudilo slnko. Ani vietor. Ani žiadne rozhodnutie, že je čas vstať. Jednoducho sa prebudili. Ako keď sa kvapka vody oddelí od listu a spadne – nie preto, že musí, ale preto, že už je to tak.
Dorota otvorila oči prvá. Marek ešte spal, jeho dych bol pomalý a pravidelný, pery mierne pootvorené, ako keby aj...
V jaskyni vládol pokoj. Po noci plnej ticha, čakania sa nehýbali ani len lístky na vetve pri vchode. Vzduch bol mierne chladný, no ich telá si udržiavali vlastné teplo – schúlení vedľa seba, prikrytí spoločným kusom látky, obklopení tieňmi, ktoré už dávno prestali byť hrozbou.
Dorota ležala chrbtom k Marekovi, jeho ruka ju objímala cez bok a...
Noc padla ako závoj, pomalý a ťažký, ktorý zakryl všetko známe a ponechal len to, čo horelo v srdci. Sedeli tam, Marek a Dorota, pod holým nebom, kde hviezdy viseli ako tiché prísľuby, ktoré nevedia, či splnia. Oheň medzi nimi už len tlel, dym sa lenivo dvíhal k oblohe, ktorá sa už dávno prestala meniť. Zostala čierna, rovnaká, nemenná. A...
Celý deň číhal na horizonte tieň nádeje. Slnečné lúče prežarovali atmosféru, no v ich svetle sa neobjavilo nič – žiadny záblesk, žiadna loď, len nekonečný oceán a obloha, ktorá im už toľkokrát ukázala, ako vie byť krásna aj krutá.
Marek stál na skale. Už tretíkrát v ten deň. Vietor mu rozvieval vlasy, košeľu mal na hrudi roztvorenú...
..."To bolo... svetlo, však? Nie odraz, nie blesk..." šepla Dorota, oči stále upreté k horizontu.
"Niečo... alebo niekto... nás možno zbadal," odvetil Marek, jeho hlas bol iba tieň dychu.
Vtom vyskočil na nohy. Bez slova. Bez zaváhania. Ako keby sa všetko v ňom preplo do režimu prežitia. Rozbehol sa k drevu nachystanému pri skalách, k palmovým...