110. Keby nás našli

V jaskyni vládol pokoj. Po noci plnej ticha, čakania sa nehýbali ani len lístky na vetve pri vchode. Vzduch bol mierne chladný, no ich telá si udržiavali vlastné teplo – schúlení vedľa seba, prikrytí spoločným kusom látky, obklopení tieňmi, ktoré už dávno prestali byť hrozbou.
Dorota ležala chrbtom k Marekovi, jeho ruka ju objímala cez bok a ich dýchanie sa zladilo do rytmu, ktorý pripomínal tlkot jedného srdca. Nezobudil ich hluk, nepohla ich bolesť. Len slnečné lúče, ktoré začali zaliezať dovnútra, hoci už nevyžarovali žiaru, len ten jemný, oranžový odtieň končiaceho dňa.
Dorota pomaly otvorila oči, zažmurkala a ostala ešte chvíľu ležať. Vdychovala pach vlhkých kameňov, suchých listov a niečoho, čo jej pripomínalo Mareka. Jeho pokožku, jeho prítomnosť.
"Marek," zašepkala, len tak, ledva počuteľne, no jeho ruka sa na jej bruchu pohla. Bol už hore. Len nepovedal nič. Možno nechcel.
"Je večer, však?" spýtala sa po chvíli. Otočila sa k nemu, pohľad jej padol na jeho tvár – rozospatá, zarastená. Dýchala ho očami, akoby si ho potrebovala vtlačiť do pamäti.
Marek sa usmial. "Zjavne sme prespali celý deň. Bude to rekord, aj na naše pomery."
Dorota natiahla ruku a pohladila ho po tvári. "Nechce sa mi vstávať. Vôbec. A myslím, že ani nebudem."
"Tak to sme dvaja," zamrmlal Marek a pritlačil sa k nej ešte viac. Ich telá sa spojili ako skladačka, ktorú raz niekto rozdelil a teraz konečne zložil správne.
Chvíľu len tak ležali. Pozerali si do očí, dýchali rovnaký vzduch, a svet vonku prestal existovať. Až Dorota prehovorila, ticho a pomaly:
"Marek... rozmýšľala som. Keby nás naozaj našli... keby sa tu zajtra zjavil vrtuľník alebo loď... čo by si urobil?"
Marek sa zamyslel. Na okamih zatvoril oči. Potom otvoril a pohľadom prešiel po jej čele, líci, perách.
"Úprimne? Prvá vec... chytil by som ťa za ruku, aby si mi nezmizla. Lebo by som sa bál, že sa prebudím a že toto celé bol sen. Ty, ostrov, my... všetko."
Dorota sa jemne usmiala. "A potom?"
"Potom by som sa opýtal, či si môžem sadnúť vedľa teba aj v tom vrtuľníku. A keď by sme pristáli späť v civilizácii... vzal by som ťa niekam, kde je posteľ mäkkšia než tento kameň. A káva. Skutočná. Horká. S mliekom."
Dorota sa posunula, zaborila nos do jeho krku. Jeho vôňa bola surová, zemská, ale jej.
"Myslíš, že by sme si vedeli zvyknúť? Na svet tam vonku?" spýtala sa potichu.
"Myslím, že áno," odvetil Marek. "Ale nie naraz. Najprv by sme sa museli naučiť, ako opäť žiť medzi ľuďmi, ktorí nikdy nevideli, ako vyzeráš, keď spíš v horúčke, keď zaspávaš v náručí človeka, čo nevie, či ráno budeš dýchať. Budeme mať tajomstvo. Ostrov v sebe. A to nikto nepochopí, len my."
Dorota stíchla. Jej pohľad zjemnel. "Bojím sa, že sa stratíš. Keď ťa obklopí ten tvoj starý život. Ľudia, zhon, veci, čo ťa kedysi definovali."
Marek jej vzal ruku a priložil si ju na srdce. "Môj starý život skončil, keď sme sa zrútili. A nový začal, keď si sa na mňa prvýkrát usmiala. Nepôjdem nikam, kde nebudeš ty. Ani do supermarketu."
Dorota sa zasmiala, ale potom zasa stíchla. "Ja asi budem chvíľu plakať. Keď prídeme späť. Z toho, čo sme stratili. A z toho, čo sme prežili. A možno aj z toho, že budem spať, v byte, s oknami, čo sa zatvárajú kľučkou."
Marek ju pobozkal na čelo. "Ak budú tie okná neznesiteľné, môžeš si otvoriť stan na balkóne. A ja ti tam rozložím oheň z bateriek."
"Budeš pri mne, keď budem v noci kričať zo sna?" zašepkala. "Keď sa mi bude snívať o varanoch, o tme, o daždi, ktorý neprestáva?"
"Budem. A nie len pri tebe. Držať ťa budem. A každý jeden sen ti zaspievam do ticha, až sa stratí."
Ich pohľady sa znovu spojili. Čas sa spomalil. Svet za hranicou jaskyne neexistoval. Len tie oči. Dve duše, ktoré už dávno prešli všetkým.
"Vieš, čo by som spravila ja?" spýtala sa Dorota ticho. "Keby nás zachránili?"
"Povedz."
"Kúpila by som si starý fotoaparát. Ten na film. A každý deň by som ťa odfotila. Nie pre internet. Pre nás. Aby som nikdy nezabudla, ako si sa pozeral, keď si ma prvýkrát držal, keď si mi viazal barlu, keď si ma niesol v daždi. Chcem si zapamätať každý tvoj pohľad. Každý tvoj smiech. Aj tvoj strach."
Marek zovrel jej ruku pevnejšie. "A ja si budem každý deň zapisovať, čo si povedala. Lebo tvoje slová... tie sú najkrajší jazyk, akým ku mne kedy niekto prehovoril."
Dorota sa naklonila. Pobozkala ho. Dlho. Bez hanby. Bez obáv. Bozk, ktorý bol ako podpis pod zmluvu, ktorú napísal osud.
Keď sa od seba odtiahli, obaja sa usmievali. Ich tváre boli dotlčené časom, vyčerpané, ale krásne – pretože patrili sebe.
"Myslíš, že prídu?" spýtala sa ešte.
"Neviem," odpovedal Marek. "Ale viem, že ak áno... my budeme pripravení."
Dorota sa znova zabalila do látky, oprela sa o Mareka a privrela oči.
"Tak ešte chvíľu zostaňme tu. V tejto jaskyni. V tomto našom vesmíre."
"Navždy, ak chceš," odpovedal.
A vonku – za tmou, za tichom – sa pomaly začal dvíhať nový vietor. Možno z oceánu. Možno z budúcnosti.
No oni ešte stále patrili tejto chvíli.
A bola dokonalá.
- JK -