111. Deň, ktorý sa len stal

Ráno ich nezobudilo slnko. Ani vietor. Ani žiadne rozhodnutie, že je čas vstať. Jednoducho sa prebudili. Ako keď sa kvapka vody oddelí od listu a spadne – nie preto, že musí, ale preto, že už je to tak.
Dorota otvorila oči prvá. Marek ešte spal, jeho dych bol pomalý a pravidelný, pery mierne pootvorené, ako keby aj v spánku niečo vysvetľoval. Zhlboka sa nadýchla. Niečo bolo inak. Vzduch bol čistejší. Ani kvapka napätia. Len pokoj.
Nepohol sa ani keď vstala. Po špičkách prešla k barlám, pomaly, s opatrnosťou, akoby nechcela vyplašiť samotné ráno. Sadla si pred jaskyňu a len tak chvíľu sedela. Vietor jej prehrabol vlasy, no bol to iný dotyk než zvyčajne. Nebol to výkrik, ale objatie.
Marek sa zobudil o chvíľu neskôr. Bez slova. Bez drámy. Len sa pretiahol, zívol a usmial sa smerom k východu.
"Čo robíš?" spýtal sa rozospato, keď ju zbadal.
"Rozmýšľam, či je deň," odvetila. "Alebo či sme len zabudli, že ešte spíme."
"Ak snívame, tak je to dosť realistické. Mám hlad," zamrmlal, škrabkajúc si bradu. "To je vždy zlá správa vo sne. Znamená to, že sa blíži realita."
Dorota sa zasmiala. "Tak sa postav a vyupratuj tú jaskyňu, aby sa ti v nej lepšie snívalo."
A on poslúchol.
Celé dopoludnie strávil Marek v úlohe domáceho gazdu. Vyhadzoval staré lístie, ktoré už dávno stratilo vôňu, urovnal zásobu kokosových škrupín, pretrepal prikrývky, dokonca si vyrobil metličku z vetvičiek. So špeciálnym výrazom dôstojnosti si ju odložil pri vstup.
"Teraz som oficiálne jaskynný manažér pre hygienu a poriadok," zahlásil. "S oddelením pre stopy po daždi."
Dorota sa pustila do práce rovnako. Sedela na plochom kameni, nohy vyložené, pred sebou kôpku dlhých, pružných lian, ktoré jej Marek nanosil. Prstami ich splietala, pomaly, sústredene.
"Vieš, keď som bola malá, chcela som byť kaderníčka," povedala medzi prácou.
"To by ti celkom išlo. Tie liany vyzerajú ako vlasy mojej tety po sprche."
"Po tom tvojom krabom vývare by mi, ale ušli všetky potenciálne zákazničky," odsekla Dorota s úsmevom.
"To nebol vývar. To bola experimentálna polievka s kokosovo-morsko-rachotinovým nádychom."
"Aha. To vysvetľuje, prečo som po nej tri hodiny videla zvuky."
Smiali sa. Nie silno. Len tak – medzi vetami, medzi prácou. Smiech sa miešal s únavou a prítomnosťou. Nečakali nič. Neskúmali obzor. Dnes to jednoducho nebolo o horizonte.
Poobede si Marek našiel nový cieľ: upraviť poličku z konárov pri vstupe do jaskyne, kde ukladali "dôležité" veci – napríklad zaujímavo tvarované kamene, mušle, ktoré vyzerali ako tváre, a listy, ktoré mali čudný zvuk, keď na ne človek šliapol. Dorota si z jeho starostlivého usporiadavania robila mierne žarty.
"Ak sa raz vrátime, ty si otvoríš múzeum ostrovného gýča."
"A ty budeš kurátorka. Prvá výstava: Lano, ktoré sa nepoužilo. Tragédia i triumf."
"Vstup zdarma pre všetkých, čo prežili tropickú chrípku a emocionálne zrútenie," odvetila Dorota a zasmiala sa.
K večeru mali nové lano takmer hotové. Dorota si ho prezerala ako niečo medzi módnym doplnkom a dielom svojho života. Marek jej podal kokosovú škrupinu s vodou a sadol si vedľa nej.
"Zajtra by sme mohli skúsiť opäť urobiť signálnu konštrukciu," navrhol.
"Myslíš akýsi totem?" spýtala sa s prižmúrenými očami.
Slnko klesalo a ich tiene sa dĺžili po piesku. Oheň ešte nezapálili – nechcelo sa im. Bolo svetla dosť. Aspoň pre dnešok.
"Vieš, dnes sme skoro nič neriešili," zamyslela sa Dorota. "Žiadna panika, žiadna nádej, žiadne filozofické úvahy o zmysle prežitia."
"Hej," povedal Marek a obzrel sa na upratanú jaskyňu. "Dnes sme len žili."
"A to je... celkom veľa," dodala ticho.
Sadli si vedľa seba, plece na plece, dýchali pomaly. V pozadí šumel oceán. Vo vzduchu bolo všetko, čo potrebovali – deň, ktorý nebol veľký. Ale bol celý. Patril im.
A nikomu inému.
- JK -