107. Plameň, nádej, svetlo

..."To bolo... svetlo, však? Nie odraz, nie blesk..." šepla Dorota, oči stále upreté k horizontu.
"Niečo... alebo niekto... nás možno zbadal," odvetil Marek, jeho hlas bol iba tieň dychu.
Vtom vyskočil na nohy. Bez slova. Bez zaváhania. Ako keby sa všetko v ňom preplo do režimu prežitia. Rozbehol sa k drevu nachystanému pri skalách, k palmovým listom, k vetvám, ktoré celé dni zhromažďovali.
"Marek?! Čo robíš?!" zakričala Dorota, snažiac sa vstať, ale jej noha jej to pripomenula tvrdým bodnutím bolesti. Zaprela sa o barle.
"Musíme im dať vedieť, že sme tu!" kričal späť, už ťahajúc konáre do ohniska.
Začal okamžite. Hádzal suché vetvy do plameňov, potom ďalšie. Praskanie sa zmenilo na hukot. Oheň začal stúpať. Vzduch sa vlnil, ako keby sa sám čas pokrčil od žiaru.
"Marek! Myslíš, že to pomôže?! Je to ďaleko! Možno nás ani nevideli! Možno to bola len ilúzia!" volala Dorota, zúfalo.
"Možno," zakričal späť. "Ale možno NIE!"
V očiach mal oheň, v tele energiu zúfalstva. Oheň nestačil. Potreboval viac. Viac svetla, viac dymu. Viac znamenia.
Rozbehol sa k ďalšiemu ohnisku, ktoré mali pripravené na varenie. Rozfúkal ho, hodil doň palmové listy. Hustý dym vystrelil do výšky. Potom k tretiemu. Tam už boli len zvyšky, ale hodil tam vetvy aj z vlastnej zásoby. Zostávalo len to, čo ich malo chrániť. Teraz to bolo nepodstatné.
Dorota, opretá o barle, sa posunula k nemu. V očiach sa jej striedali obavy s vierou. "Marek, ak to bola loď, možno nás už prešla..."
"Ale možno nie!" Marek dýchal ťažko, celé telo mal spotené, od dymu mu slzili oči. "Možno sú stále v blízkosti... možno sa otočia!"
"Nemáme nekonečno dreva!" zvolala, "čo ak to teraz všetko spálime a zajtra ich znova uvidíme?!"
"Dorota, zajtra možno nepríde!" zakričal. Jeho hlas znel naliehavo, ako škrípajúce lano na hrane.
Dorota mlčala. Videla ho. Ako hádže vetvy do plameňov, ako vdychuje dym, ako sa pokúša prehlušiť noc svetlom.
Obloha začínala blednúť. Na východe sa črtal prvý náznak úsvitu – ten bledý, nevinný tieň slnka, ktorý vždy prišiel príliš skoro. Príliš ticho.
A vtedy – ako keby si to chvíľa nechala ako poslednú kartu – svetlo. Slabé, ďaleké, blikajúce. Na horizonte. Presne tam, kde ho videli predtým.
"Vidíš to?!" Marek sa takmer rozkričal od nádeje. "Stále je tam!"
Dorota ho videla. Rozbúšilo sa jej srdce. Držala sa barlí, tak pevne, že jej zbeleli hánky.
"Áno... áno, Marek, vidím!"
Obaja mlčali. A sledovali, ako svetlo slabne. Pomaly. Únava ich tiel sa napla do jedného zúfalého výdychu. Slnko už preberalo scénu. Východ sa zmenil z nádeje na sudcu.
Svetlo zmizlo.
Marek si sadol. V očiach sa mu ešte mihal plameň. Ale už nie ten skutočný – len vnútorný.
"Bolo to reálne," povedal, potichu.
"Áno. Bolo," prisvedčila Dorota, sadnúc si k nemu.
"Myslím... myslím, že to mohla byť rybárska loď. Príliš ďaleko, aby nás videli... ale možno sú tu. V blízkosti."
Dorota sa oprela čelom o jeho rameno. "Tak čo spravíme?"
Marek pozrel do popola, potom na dym, čo ešte unikal k nebu.
"Počkáme. Pripravím ďalšie ohniská. Po celej pláži. A ak sa znova objavia... budeme pripravení."
Dorota prikývla. "A cez deň?"
"Navlhčím palmové listy. Ak by sa v diaľke niečo mihlo... zapálime ich. Vytvoríme dym. Možno to bude málo. Možno nič. Ale ak bude nádej... nech nás neprejde bez boja."
Zostali tam sedieť. V objatí ohňa, popola a úsvitu.
A hoci svetlo pominulo – nádej nie.
- JK -