Svetlo preniklo cez stromy len ako slabý prúd zlatého dymu. Marek už dávno nespal. Ležal ticho, pozorujúc, ako sa obloha mení z tmavomodrej na sivastú a potom do bledého oranžova. Dorota ešte driemala, jej dych pravidelný, pokojný. Oheň dohorel – len pár uhlíkov ešte dýchalo v popole.Marek sa opatrne zdvihol. Jeho telo bolo stuhnuté, ale vnútri...
Dorota sedela na okraji tábora, kolená pritiahnuté k hrudi, barla opretá o najbližší strom. Pred ňou tlejúci oheň ticho praskal, dym stúpal pomaly k oblohe, kde slnko ešte len stúpalo nad koruny stromov. Jeho svetlo bolo dnes zvláštne – nie jasné, ale rozptýlené, akoby les vedel, že sa blíži niečo výnimočné. Zatmenie. A možno aj odpoveď.
Marek...
Dorota sa zobudila skôr než Marek. Oheň medzičasom dohasol a na mieste, kde predtým praskalo drevo, ostali len žeravé uhlíky, dýchajúce posledné teplo do chladného rána. Vzduch voňal po vlhkej hline a lístí, s jemným závanom rannej rosy. Nad hlavou sa rozprestierala sivastá hmla, len pomaly prerezávaná prvými lúčmi slnka.
Dorota sa pomaly...
Dorota sa prebudila do jemného šuchotu. Najprv si myslela, že sníva – zvuk suchých listov, mäkké škrabkanie liany o kokosový orech, tlmené kroky. Ale potom sa to ozvalo znova, výraznejšie. Oči otvorila naraz, pripravená na čokoľvek.
Marek.
Stál kúsok od ohniska, otočený chrbtom, bez košele, a viazal lianou balík suchých palmových listov. Po boku...
Ráno prišlo s čudnou vôňou. Vzduch bol iný – nie zatuchnutý, nie chorobný, ale ako keby v ňom niečo ležalo. Niečo, čo sa nevidí. Ako prach starých kníh, ako dych miesta, ktoré si pamätá viac, než je schopné zabudnúť.Dorota sedela pri ohni, obracala plochý list s kúskom pečeného kraba a potichu pozorovala Mareka. Ležal vedľa, prikrytý listami s...
Ráno sa rozliezalo po ostrove pomaly, ako keby aj samo vedelo, že dnes nemá kam ponáhľať. Slnko sa ťahalo ponad horizont lenivo a vietor sa sotva odvážil pohnúť listami. Ticho bolo iné než po iné dni – bolo plné jemnosti, nie prázdnoty.
Dorota sedela pri ohni, v lone spletené lano z lian, ktoré už niekoľko dní zdokonaľovala....
Svetlo rána sa rodilo pomaly, no neomylne. Prvé lúče prenikli cez koruny stromov ako prsty starého boha, hladkajúce zem, ktorá doteraz mlčala. Všade bolo ticho – to zvláštne, ticho predtým, než sa prebudí zviera, vietor či človek.Marek sa pohol ako prvý. Vstal z palmových listov, ktoré s Dorotou zvečera natiahli do provizórneho lôžka. Nechcel ju...
Ráno prišlo ako vždy – potichu, s nežným dotykom slnka, ktoré hladilo vrcholky stromov a sfarbovalo piesok do zlatista. Vietor bol sotva badateľný, oceán pokojný, a zvuky ostrova spali spolu s tieňmi.
Marek už dávno nespal. Vstal ešte pred svitaním, keď obloha bola len modrastým náznakom dňa. Ticho vyšiel z jaskyne, nechal Dorotu...
Deň sa začal tichým teplom, ktoré sa láskavo vkrádalo do ich jaskyne.
Dorota sedela na vyhriatom kameni, barle opreté vedľa seba, nohu natiahnutú pred sebou, starostlivo obviazanú palmovými listami a mäkkým machom.
V rukách mala hŕbu lian a splietala ich do pevného lana. Prsty sa jej hýbali rytmicky, zatiaľ čo oči sledovali Mareka.
Marek sa...
Slnko sa ešte len šplhalo nad obzorom, keď Marek sedel pri jaskyni, v ruke kus kôry, na ktorú si načrtával nové plány na dostavbu voru. Po nociach rozmýšľal – jeho myšlienky blúdili stále dookola: varany, staré kamene, mapa ostrova... a predovšetkým Dorota.
Dorota, ktorá sedela opodiaľ, s nohami vystretými pred sebou, barle na dosah. Sledovala...