117. Cesta čo čakala...

Slnko sa ešte len šplhalo nad obzorom, keď Marek sedel pri jaskyni, v ruke kus kôry, na ktorú si načrtával nové plány na dostavbu voru. Po nociach rozmýšľal – jeho myšlienky blúdili stále dookola: varany, staré kamene, mapa ostrova... a predovšetkým Dorota.
Dorota, ktorá sedela opodiaľ, s nohami vystretými pred sebou, barle na dosah. Sledovala ho pohľadom, v ktorom sa miešal obdiv s obavou.
"Marek?" oslovila ho jemne, "prečo sa tak ponáhľaš?"
Zdvihol k nej hlavu, oči tmavé od nedostatku spánku, ale plné odhodlania.
"Musíme byť pripravení, Dorota," povedal ticho. "Ak tu niekto kedysi žil... ak tu boli varany, ktoré sem museli prísť z iného ostrova... znamená to, že niekde nablízku je ďalší ostrov. Možno len deň plavby, možno dva. Ale nemôžeme tu ostať navždy."
Dorota chvíľu mlčala. Prijala jeho slová hlbšie, než by čakala. Nebola to len túžba uniknúť. Bola to túžba žiť.
"A moja noha?" spýtala sa nakoniec, potichu, váhavo.
Marek sa postavil, nechal kôru padnúť na zem a prešiel k nej. Kľakol si, chytil jej ruku do svojej.
"Počkáme," povedal pevne. "Počkáme, kým sa ti noha nezahojí natoľko, že budeš môcť stáť. Aspoň trochu. Urobíme všetko bezpečne. Nebudem riskovať teba. Nikdy."
Dorota sa usmiala, ale v očiach jej zaiskrili slzy.
"Si blázon, Marek," zašepkala.
"Možno," usmial sa krivo. "Ale som blázon, ktorý ťa nenechá na tomto ostrove do konca života."
Usmiali sa obaja, no nad ich úsmevmi visela vážnosť rozhodnutia. Nebola to už len nádej. Bola to zodpovednosť. Cesta späť – alebo vpred – sa črtala ako nevyhnutnosť.
Zvyšok dňa strávili prácou. Dorota, aj keď nemohla pomáhať fyzicky, plietla nové liany na upevňovanie konštrukcie. Marek vyberal najrovnejšie kmene, spájal ich pevným, premysleným spôsobom. Vor rástol pred ich očami – pomaly, ale isto. Ako nádej, ktorá sa menila na čin.
Večer si sadli k ohňu, ticho sledovali žiariace uhlíky.
"Marek?" začala Dorota, trochu nesmelo.
"Hm?" odvetil, hoci tušil, že príde niečo vážne.
"Ak to nevyjde... ak sa stratíme na oceáne... nebudem ľutovať," povedala a jej hlas sa trochu zachvel. "Nebudem ľutovať, že som to skúsila. Že som išla s tebou. Len aby si to vedel."
Marek sa na ňu dlhý čas pozeral, až nakoniec prikývol.
"Ja tiež nie," povedal vážne. "Nikdy."
V tichu, ktoré nasledovalo, sa Dorota oprela o jeho rameno a spolu sledovali hviezdy. Dnes už neboli samy. Dnes boli dvaja – a pred nimi oceán.
- JK -