Marek sedel opretý o kôl plota, unavený, spotený, no oči mu zažiarili, keď uvidel Dorotu. Tá k nemu krívala, napätie jej stískalo pery, ale keď sa jej pohľad stretol s jeho, kolená sa jej podlomili nie od bolesti, ale od úľavy. Kľakla si k nemu, objala ho okolo krku, a hoci ho nemohla pevne objať, dotyk ich tiel hovoril všetko....
Ráno neprišlo ako nádej, ale ako skúška. Slnečné lúče sa síce dotkli stien jaskyne, no nepriniesli so sebou teplo pokoja. Dorota otvorila oči v okamihu, keď svetlo ešte len napol rozbíjalo tmu. Jej prvý pohľad mieril vedľa seba – no miesto bolo prázdne. Tak ako včera. Tak ako v noci. Tak ako... pridlho.Vstala bez váhania. Nebola v nej už ani...
Ráno prišlo na oboch stranách ostrova súčasne, no každý ho prežíval inak.
Na západe – pri jaskyni s výhľadom na hrubozrnný piesok a chladnejší oceán – sa Marek prebudil do mierne zatiahnutého rána. Oblaky sa vliekli nízko nad horizontom ako unavené stáda, no slnko ich postupne prelamovalo. Vzduch bol vlhký, nasiaknutý soľou, a vôňa rias sa miešala...
Nový deň sa narodil potichu. Bez fanfár a búrok, len s jemným dotykom slnečných lúčov, ktoré sa zošmykli po listoch paliem a opreli sa o steny jaskyne ako starý priateľ. Dorota sa prebudila medzi vôňou listov a tichom, ktoré už poznala ako domov. Zívla, natiahla sa a jej ruka automaticky skĺzla k brušku. Bola tam. Tichá prítomnosť nového života,...
Ešte ani nezačalo svitať, keď Marek otvoril oči. Tma v jaskyni nebola čierna, ale mäkká, sivastá – ako závoj medzi nocou a ránom. Vzduch bol chladný, no nepálil, a v diaľke už bolo cítiť náznak svetla – len také nepostrehnuteľné mihnutie východu, ktoré ešte nezapálilo horizont, ale už pošepkávalo prírode, že sa deň blíži.
Dorota spala vedľa...
Noc bola pokojná. Tichá. Dýchala spomienkami a otázkami, ktoré si Marek s Dorotou nedokázali položiť hneď. A predsa, po všetkom, čo prežili, si obaja vedeli v tichu povedať viac než slovami.
Po tom, ako Marek dorazil späť k jaskyni – vyčerpaný, zadýchaný, so srdcom zovretým strachom – Dorota hneď vycítila, že sa stalo niečo zlé. Hoci mu...
Deň sa začal opäť teplom. Nie horúčavou, ktorá spaľuje pokožku a rozpaľuje piesok na popol, ale jemným, príjemným teplom, ktoré sa vpíja do kostí ako spomienka na bezpečie. Slnečné lúče sa pohrávali s listami palmy pred vchodom do jaskyne a ich tiene kreslili na steny živé vzory, akoby aj samotný ostrov dnes chcel niečo povedať.
Dorota sa...
Ráno ich nezobudilo svetlo. Zobudila ich zima.
Dorota sa podvedome pritiahla bližšie k Marekovi, schúlená do seba ako dieťa. Jej telo sa triaslo a pery mala jemne pootvorené, akoby v spánku hľadala teplo v dychu. Marek sa zobudil náhle, s ostrým nádychom, ktorý sa zmenil na oblak pary. Zamrzol na mieste. Na chvíľu si myslel, že sníva....
Deň sa začal ako desiatky iných predtým. Pokojne. Bez výbuchov, bez napätia, bez výkrikov prírody ani duše.
Dorota sa prebudila s úsmevom na perách. Tentoraz to nebolo pre sen, ani pre Marekov dotyk, ale pre vôňu. Krabie mäso sa opekalo na plochej kamennej platni pri ohni. Slaný vzduch sa s ním miešal ako symfónia ostrova. Vstala pomaly,...
Marek sa prebudil ešte predtým, než sa obloha rozhodla byť modrá. Ležal pri vchode do jaskyne na druhej strane ostrova, kde včera uložil ryby do horúceho vnútra, dúfajúc, že sa vysušia a uchovajú. Vzduch bol zatiaľ chladný, ale prísľub dňa visel nad hlavou ako tenká niť. Jemne sa nadýchol a rozhliadol. Ryby sa sušili dobre – mäso stratilo svoju...