157. Tri ryby, jeden úsmev

Marek sa prebudil ešte predtým, než sa obloha rozhodla byť modrá. Ležal pri vchode do jaskyne na druhej strane ostrova, kde včera uložil ryby do horúceho vnútra, dúfajúc, že sa vysušia a uchovajú. Vzduch bol zatiaľ chladný, ale prísľub dňa visel nad hlavou ako tenká niť. Jemne sa nadýchol a rozhliadol. Ryby sa sušili dobre – mäso stratilo svoju lesklosť a nadobudlo matný, napnutý povrch. Boli tam v bezpečí, zatiaľ. A on cítil, že dnes nemá čas sa nimi viac zaoberať. Nie dnes.
Stále bol ďaleko od Doroty, a hoci mu dôverovala, že sa vráti, vedel, že každá ďalšia hodina je pre ňu ako ďalší krok do neznáma. Preto sa rozhodol: ešte raz sa prejde pobrežím. Možno mu oceán dá niečo viac.
A dal.
Po pár minútach chôdze medzi kameňmi, z ktorých kvapkala soľná voda, zbadal pohyb. Nie hlboký, nie rýchly, ale pravidelný. Vlna sa stiahla a za sebou zanechala veľké, strieborné telo ryby. Marek zrýchlil krok. A potom uvidel ďalšiu. A ďalšiu. Oceán mu poslal dar – tri veľké kusy, zrejme zblúdilé, vyčerpané z búrlivého prúdu. Ešte žili, hýbali sa, ale boli slabé.
Marek neváhal. Vzal do ruky palicu, ktorú včera pri brehu oprel o strom. Naostrila sa síce na rýchlo, ale vrchol zakončil ulomeným kúskom mušle a pripevnil ho lianou. Nebol to majstrovský oštep, ale na túto prácu stačil. Určil si limit – tri ryby. Nie viac. Nech ho Dorota zbytočne nečaká.
Šiel systematicky. Pristúpil k prvej rybe, pritisol ju nohou a jedným presným pohybom prerazil hlavu. Rýchle. Bez trápenia. S rešpektom. Druhá sa pokúsila utiecť do plytšej časti medzi kameňmi, ale Marek ju obkľúčil a zasadil ranu z boku. Tretia bola najväčšia. Trochu vzdorovala, ale už bola slabá. Zasiahol ju presne pod žiabre.
Potom, čo ryby vytiahol na vyšší kameň, ich rýchlo spracoval. Ostrou mušľou otvoril bruchá, vybral vnútornosti a starostlivo ich vyčistil. Čas bežal. Slnečné lúče sa začali odrážať od skál, čo bolo znamením, že deň sa rozbieha. Do prúteného koša, ktorý zanechal v jaskyni, ich uložil spolu s vrstvami listov. Posledné zvyšky soli, ktoré mal v plochej mušľovej nádobe, opatrne rozdelil medzi jednotlivé vrstvy mäsa. Nebolo jej dosť. Ale aj málo je viac ako nič.
Ešte raz sa vrátil do vnútra jaskyne a medzi existujúce zásoby opatrne pridal nové kúsky. A potom už len naposledy skontroloval, či je všetko pevne uložené, zavrel oči – a vydal sa späť.
Cesta trvala približne tri hodiny. Ostrov sa zdál tichší než zvyčajne, ale Marek to nevnímal ako hrozbu. Skôr ako súhlas. Ako požehnanie. Kroky mu spevňoval obraz Doroty – možno jej tieň na pláži, možno len hlas v hlave. Ale kráčal pevne, bez zastávky, hoci rameno mu z oštepu tŕplo, nohy bolela každá kľukatá pasáž cez kamene. A predsa nepoľavil.
Keď sa konečne priblížil k ich jaskyni, zbadal ju.
Sedela na pláži, obklopená dlhými zelenými liánami. Jej ruky ticho pracovali – prepletali ich do lana, ktoré bude pevné a pružné. Bola sústredená, upriamená, no nie napätá. Vlasy jej viali po pleci, šatka sa jemne kĺzala z čela, a pohyb rúk pripomínal rytmus života.
A potom ho zbadala.
Ako len mohla – bez zaváhania, bez barle, hoci ešte pred pár dňami krívala. Rýchlym krokom, až behom, sa k nemu rozbehla – oči rozžiarené, ústa otvorené v širokom úsmeve, ruky vystreté dopredu. Marek pustil oštep na zem skôr, než ho stihla objať. Prijímal ju do náručia, ešte skôr než došiel dych.
"Pozri sa na seba!" zasmial sa, keď sa trošku odtiahla. "To budú dvojičky, aký už máš pupok!"
Dorota sa rozosmiala, chytila ho za ruku a položila si ju na brucho. "To si len vymýšľame, Marek. Ešte nič nie je vidno."
"Možno nie. Ale niečo tam rastie," povedal s úsmevom. "Ak nie dieťa, tak aspoň nádej."
Stáli tam v tichu, obklopení pieskom, slnkom a vetrom, čo im hrýzol do vlasov. A hoci nevyslovili všetky slová, vedeli.
Prežili lietadlo, ktoré sa zmenilo na trosky. Prvé dni plné ticha, hádok a strachu. Búrky, ktoré lámali stromy aj duše. Smäd, ktorý ich vyčerpával. Smrť varana, čo ich rozdelila a spojila. Chorobu, ktorá brala dych. Noci v daždi. Vzájomnú neistotu. Lásku, ktorá prišla v tichu, nie v slovách. Objatia, ktoré liečili.
A teraz tu stáli – nie preto, že prežili, ale preto, že sa rozhodli žiť. Spolu. S vodou, s vetrom, so soľou. S rybami, ktoré viseli ako tichý dôkaz ich snaženia. A s myšlienkou, že možno, naozaj možno… sa v nej zrodil nový život.
Nie len v tele.
Ale medzi nimi.
- JK -