Ráno sa zrodilo z hmly. Jemnej, ťahavej, plazivej. Obopínala všetko – skaly, palmy, aj jaskyñu kde spali Marek s Dorotou. Dorota ležala na boku, prikrytá tenkou vrstvou listov a šatkou, ktorá jej skĺzla z ramena. V tej polohe bolo vidieť, že jej telo sa trochu zmenilo. Nie dramaticky, nie zreteľne – ale bruško, ktoré kedysi bývalo ploché ako list...
Ráno sa pre Mareka začalo ako mnohé predtým – krátkym stíšením na vrchole útesu. Vystúpal hore už takmer bez premýšľania, no zakaždým, keď dorazil na okraj, zastavil sa v tichom pozdrave krajiny, ktorá ho naučila prežiť. Horizont bol čistý. Vietor jemne kolísal palmovými listami, no nič sa nehýbalo, čo by naznačovalo príchod záchrany. A dnes to...
Dorota sa zobudila s tichým výdychom, ktorý jej uviazol na perách ako posledná stopa sna. Po prvý raz po niekoľkých dňoch sa jej telo nebránilo prebudeniu – necukalo sa pod tiažou strachu, nezvieralo sa bolesťou ani výčitkami. Len sa pokojne prehuplo zo spánku do bdenia. V náručí. V jeho náručí.
Marek ešte spal. Jeho ruka ju jemne...
Dorota spala dlho. Dlhšie, než zvyčajne. Slnečné lúče už dávno prenikli cez štrbiny v jaskyni, lístie šepkalo rannú pieseň a vôňa vývaru z krabov sa pomaly vznášala nad miskami. No nič z toho ju nezobudilo.
Marek sedel chvíľu pri nej. Pozoroval, ako pokojne dýcha, ako sa jej pery občas pohnú, akoby hovorila v sne. Na tvári mala...
Marek sa prebudil náhle, akoby ho niečo vytrhlo z hlbokého sna. Dýchal plytko, rýchlo, oči mal rozšírené a rukou automaticky siahol na miesto vedľa seba. Prázdne. Lôžko z listov a machu bolo chladné. Dorota tam nebola.
V jaskyni panovalo zvláštne svetlo – šedivé, tlmené, akoby sa deň ešte nerozhodol, či vstúpi do plnej bdelosti. Oheň dohorel len...
Ráno sa prebudilo bez jemnosti.
Dorota otvorila oči do sivého svetla, ktoré sa prelievalo cez palmové listy nad vchodom do jaskyne. Nebolo ani teplé, ani chladné – len svetlo. Suché. Neosobné. A v nej bolo niečo podobné. Nie zlosť, nie smútok – len prázdno po včerajšku. Ako keď sa rana zatiahne len preto, aby sa nemusela znova otvoriť.
Marek sa prebudil náhle. Bez dôvodu. Bez snov. Len ticho. Neprirodzené ticho, aké na ostrove málokedy vládlo – žiadne šuchot listov, žiadny šepot vetra, len ticho tak hlboké, že mu začalo hučať v ušiach.
Natiahol ruku do priestoru vedľa seba, no dlaň našla len chlad.
Dorota tam nebola.
Najprv to pripísal skorému ránu – možno...
Ráno bolo sivé a ťažké. Ticho v jaskyni nebolo len neprítomnosťou zvuku – bolo hmotné, viselo medzi nimi ako záves z ocele. Dorota ležala na boku, chrbtom k Marekovi, oči mala otvorené už dávno predtým, než sa vôbec rozhýbal. Počula jeho dych, vedela, že je hore. No ani jeden z nich nechcel byť prvý, kto niečo povie.
...
Ráno sa prebudilo do dusivého ticha.
Dorota otvorila oči bez toho, aby sa pozrela k Marekovmu lôžku. Vlastne ani nevedela, či tam prišiel. Ani ju to vlastne nezaujímalo – aspoň to si opakovala, keď sa pomaly posadila a pritiahla si k sebe svoju barlu. Oheň v jaskyni už dávno vyhasol, popol bol chladný a vzduch vlhký. Kútik...
Ráno ich nezobudilo slnko, ale Marekov podráždený výkrik: "Kde je nôž?!"
Dorota sa strhla. Ležala ešte schúlená pod prikrývkou, ospalá, ale napnutá. "Čo?" zamrmlala.
Marek chodil nervózne po jaskyni. "Ten nôž, ktorý som mal pri viazaní lán. Bol tu. Včera som ho položil sem!"
"Možno si ho nechal vonku," povedala Dorota, snažiac sa udržať pokojný...