162. Odlúčenie

Ešte ani nezačalo svitať, keď Marek otvoril oči. Tma v jaskyni nebola čierna, ale mäkká, sivastá – ako závoj medzi nocou a ránom. Vzduch bol chladný, no nepálil, a v diaľke už bolo cítiť náznak svetla – len také nepostrehnuteľné mihnutie východu, ktoré ešte nezapálilo horizont, ale už pošepkávalo prírode, že sa deň blíži.
Dorota spala vedľa neho. Dýchala pokojne, pery mierne pootvorené, ruka položená na jeho hrudi, akoby aj v spánku hľadala istotu. Marek sa nechcel pohnúť, no vedel, že musí. Dnešok mal plán. A tak ju pomaly, jemne odklopil, vztýčil sa do sedu a potom potichu vstal. Kolená sa mu ešte trochu chveli po včerajšom dni, ale hlava bola čistá.
Vychádzal z jaskyne opatrne, akoby by sa bál narušiť tú krehkú rovnováhu medzi tmou a svetlom. Vonku to bolo tiché – len šum vetra v korunách a občasné zapraskanie v húštine. Palmové listy sa len nepatrne hýbali, a piesok bol studený pod nohami.
Prv, než sa pustil do príprav, posadil sa pri ohnisku. Pozeral na uhasnuté uhlíky, ktoré ešte držali slabé teplo. Vnímal ticho ako niečo vzácne – chvíľu bez bojov, bez rozhodovania, len on a svet. Potom sa pustil do práce.
Nabrúsil koniec kopije, pripravil dve kokosové škrupiny naplnené vodou, starostlivo ich uzavrel veľkým listom a previazal liánou. Zo včerajšieho úlovku si oddelil kúsky kraba, jemne ich opiekol nad ohňom, ktorý rozdýchal len z pár uhlíkov, aby nebudil Dorotu. Voniať to začalo hneď – tá známa, jemná aróma, ktorá vždy vedela prebudiť spomienky na domov.
Napokon sa vybral k jazierku. Cez noc tam po prílive uviazli dve ryby – lesklé, striebristé telá, ktoré sa snažili dostať späť, no bez vody sa len bezmocne metali. Marek ich rýchlo usmrtil, vyčistil a pripravil na transport. Zabalil ich do veľkého banánového listu, previazal liánou a vložil ich do sieťky z kokosových vlákien.
Keď sa vracal k jaskyni, obloha už bledla – prvé náznaky svetla oťukávali vrcholky paliem. A vtedy ju zbadal – stála pri vchode, opretá o barlu, vlasy strapaté od spánku, oči rozospaté a láskyplné. Usmiala sa, keď ho zazrela.
"Tak skoro?" zašepkala, hlas jej ešte niesol ozvenu snov.
"Ešte si mohla spať," odpovedal Marek, keď k nej pristúpil a pobozkal ju na čelo. "Ale chcel som to stihnúť ešte predtým, než bude deň úplne prebudený."
Objali sa. Dorota sa naňho dívala, rukou ho hladila po ramene. V tej chvíli sa zdalo, že celý ostrov sa točí len okolo nich.
Marek si vzdychol, nie smutne – ale ako človek, ktorý musí niečo urobiť. "Idem na druhú stranu ostrova. Do jaskyne. Chcem tam odniesť ryby, usušiť ich. Skontrolovať, či to miesto je ešte bezpečné. A ak budem mať čas... ulovím ďalšie. Zostanem tam cez noc."
Dorota prikývla. Nevidel v jej očiach strach, len rozhodnosť.
"Si pripravená tu byť? Sama?" spýtal sa napokon. "Zvládneš to?"
Pozrela na neho s úsmevom, ktorý bol dospelý, odvážny a krásny. "Zvládnem. Nie som sama. Som tu s tým, čo sme vytvorili. S naším domovom. A ty si tam... pre nás."
Jeho oči sa jemne rozžiarili. Pobozkal ju ešte raz – tentoraz dlhšie. A potom, bez ďalších slov, sa vydal na cestu.
Deň plynul pomaly. Cez húštiny, cez svahy, okolo starých pňov a známych kameňov. Marek šiel sústredene, každým krokom pevnejší. Cítil na sebe váhu zodpovednosti – nie len za to, čo nesie, ale za to, čo opustil. Cítil však aj istotu. Dorota bola pripravená.
Po takmer troch hodinách chôdze sa pred ním otvorila známa zátoka. Piesok, vlny, vchod do jaskyne v tieni skál. Vzduch tu bol vlhkejší, slanší. Slnečné svetlo už dopadalo priamo na hladinu oceánu a odrážalo sa ako zrkadlo.
Marek zložil ryby na plošinu, kde predtým sušil mäso. Zviazal ich, zabezpečil proti hmyzu a pripravil drevo na oheň. Všetko išlo hladko. A potom... pohol sa smerom k vode, chcel sa opláchnuť. V tej chvíli to zbadal.
Niečo sa mihlo pri skalách – len tieň. Pomerne nízko pri hladine. Na okamih sa zdalo, že je to len vlna... no potom uvidel pohyb. Telo. Pretiahnuté, šupinaté. Chvost. A pazúry.
Varan.
Nie taký, ktoré zabili. Iný. Mladší, možno rýchlejší. Ale hneď ako si ho Marek všimol, tvor sa v momente obrátil a zmizol vo vlnách. Neponoril sa ako ryba. Len vkĺzol medzi skaly a voda ho pohltila. Možno len zaliezol do medzery. Možno tam číhal.
Marek zostal stáť. Nepohol sa. Nedýchal.
A potom sa usmial.
Nie zľahka. Nie pre radosť.
Ale ako človek, ktorý vie, že má čo strážiť. Čomu čeliť. A pre koho.
Vedel, že bude pripravený.
Aj ak sa stopy znova objavia. Aj ak ich bude viac. On bude stáť.
A tak sa deň skončil. Na druhom konci ostrova. Medzi tichom vĺn a dýchaním skál. A Marek, sediac pri vchode do jaskyne, pozeral do vody.
Nie s obavou.
Ale s odhodlaním.
Aj keď bol ďaleko, jeho myseľ bola doma – pri nej.
- JK -