164. Vzduch z pekla

Ráno prišlo na oboch stranách ostrova súčasne, no každý ho prežíval inak.
Na západe – pri jaskyni s výhľadom na hrubozrnný piesok a chladnejší oceán – sa Marek prebudil do mierne zatiahnutého rána. Oblaky sa vliekli nízko nad horizontom ako unavené stáda, no slnko ich postupne prelamovalo. Vzduch bol vlhký, nasiaknutý soľou, a vôňa rias sa miešala s chladom skorého rána. Marek sa natiahol, posadil sa a pretrel si oči. Noc bola pokojná, no jeho telo bolo ťažké. Ako keby naňho niečo doliehalo. Možno únava z predchádzajúcich dní. Možno niečo iné.
Nepoddal sa tomu. Vstal a s rutinou, ktorú si tu už dávno osvojil, sa pustil do práce.
Najprv prešiel k zátoke a pripravil si nástroje. S oštepom prešiel pozdĺž skalných výbežkov, kde sa zvyčajne ryby zadržiavali počas odlivu. Dočkal sa – podarilo sa mu uloviť tri kusy. Striebristé telá sa leskli v rannom svetle a ich pohyb bol ešte plný života, keď ich priniesol späť k ohnisku pred jaskyňou.
Začal ich čistiť. Presne, sústredene, ako vždy. Čepeľ z mušle sa zabárala do tela, ruky pracovali mechanicky. Myšlienky mu utekali k Dorote. Predstavoval si ju, ako polieva záhradu, ako sa opiera o barlu, ako sa dívajú k horizontu každý z opačnej strany, no myslia pritom na to isté.
A vtedy to začul.
Zvnútra jaskyne sa ozvalo zvláštne dunenie.
Tiché, ale zreteľné. Nie ako pád kameňa. Ani vietor, čo sa oprel o stenu. Skôr ako hlboký nádych niečoho, čo nepatrilo do sveta, ktorý poznal. Vzduch na chvíľu zhustol. Marek sa otočil, pozrel do temného otvoru jaskyne, no nič nevidel. Žiadny pohyb, žiadny zvuk naviac.
Otriasol sa. Zhlboka sa nadýchol.
"Možno len voda pod zemou," zamrmlal pre seba a znovu sa pustil do čistenia.
Keď v jaskyni vešal ryby na konáre na sušenie, zalial ho prudký závan. Neviditeľný, no ostrý. Ako keď sa spáli guma. Ako rozpálený kov. Zacítil v nose pichľavú arómu, ktorá mu vyrazila dych. Zakašľal. Na sekundu sa mu zatmelo pred očami, ale nevšímal si to. Potrel si tvár, otriasol sa.
"Čo to, dočerta…"
Nedopovedal. Len sa chytil za hlavu. A potom…
Na druhej strane ostrova – v jaskyni, ktorú zaplavovalo teplé svetlo a ktorú Dorota s láskou udržiavala – sa deň začal omnoho pokojnenejšie.
Dorota sa zobudila skoro. Ruka jej automaticky skĺzla po mieste, kde mal ležať Marek, no našla len mäkký lístok a jemný piesok. Usmiala sa. Vedela, že tam nie je. Že je preč. Že pracuje. A že sa vráti.
Prešla k záhradke, zohnúť sa s barlou už vie s jemnosťou a dávkou zručnosti, ktorá by prekvapila aj ju samotnú, keby ju sledovala zvonku. Poliala rastliny, skontrolovala klíčky, zarovnala zeminu okolo papájových sadeníc. Potom sedela na zemi, zadívaná do diaľky.
No čas plynul.
Obed sa prehupol do popoludnia, popoludnie do skorého večera. A Marek stále nechodil.
Najprv len sedela, opierajúc sa o kameň. Pozerala smerom k lesu, odkiaľ obvykle prichádzal. Počúvala každý zvuk – každé šuchnutie lístia, každý závan vetra v húštine, akoby v nich mohol byť skrytý jeho krok, jeho dych, jeho hlas.
Ale nič.
Slnko už klesalo nižšie. Tiene sa predlžovali. A Dorotin nepokoj rástol.
Zdvihla sa. Pomalým krokom prešla po pláži, pozrela na horizont. Sedela pri ohni, no nemohla sa sústrediť. V očiach sa jej zračila nepokojná otázka, ktorá zatiaľ nemala odpoveď.
Čo ak sa niečo stalo?
Myšlienky prichádzali ako príliv. A každá nová bola temnejšia. Možno zablúdil. Možno ho napadol varan. Možno… možno omdlel? Spadol? Stratil vedomie?
Ale nie. Nie. Také veci sa predsa nedejú. Nie im. Nie teraz.
A predsa…
Hádzala pohľadom k lesu. Skúšala si predstaviť, kde je. Čo robí. Čo mu zabralo toľko času.
Začala rozmýšľať. Rozmýšľať bolestivo, premýšľať spôsobom, ktorý poznajú len tí, ktorí stratili niečo dôležité. V hlave si prehrávala scenáre. Jeden za druhým. Vždy s iným koncom. A potom zasa a znova.
"Mám ísť? Mám sa vydať za ním? Aj takto? S barlou, tehotná, pomalá..."
Cítila, ako jej srdce búši, ako sa napätie zbiera vo vnútri, ako sa rodí rozhodnutie, ktoré si nevedela predstaviť predtým, než sa musela rozhodnúť.
A predsa ho odložila.
Nie preto, že by sa bála. Ale preto, že Marek bol vždy opatrný. Presný. Možno zmenil plán. Možno zostal dlhšie, lebo sa mu naskytla príležitosť uloviť viac. Možno sa zajtra vráti s rukami plnými darov – a ona bude stáť na okraji lesa s barlou v ruke, ospravedlňujúc sa, že ho podcenila.
Nie. Počká.
Rozhodla sa.
Počká do rána.
Ale ak sa zajtra pri východe slnka neobjaví – ak jeho krok nebude počuť, ak jeho hlas nezavolá jej meno, ak sa nič nepohne v húštine – potom sa zbalí. Zoberie vodu, jedlo, svoj nôž z mušle, barlu. A pôjde.
Pôjde mu naproti.
Pôjde pomaly. Ale vytrvalo. A bude volať. Bude kričať jeho meno tak dlho, kým ju nezačuje. Kým sa ich cesty znova nestretnú.
A ak sa neozve? Pôjde ďalej. A ďalej.
Až kým ho nenájde.
Noc sa znášala na ostrov ako čierny závoj. Obloha tmavla, hviezdy sa prebíjali cez stopy mrakov a vietor tíšil všetko okolo.
Dorota sedela pri ohni, obklopená tichom.
Ale jej srdce horelo nepokojom.
A keď sa napokon uložila, spánok k nej neprišiel.
Len myšlienka.
Myšlienka na zajtra...
- JK -