Noc bola temná a tichá, iba slabý vietor preháňal suché listy po zemi. Dorota sedela v jaskyni a počúvala zvuky ostrova – vzdialené vlny narážajúce na pobrežie, občasné šumenie lístia a pravidelné, ťažké dýchanie Mareka, ktorý ležal len kúsok od nej.No napriek tomu, že bol tak blízko, cítila medzi nimi nekonečnú priepasť.Boli ako dva magnety –...
Noc bola nekonečná.Dorota ležala na svojom mieste, chrbtom k Marekovi, a ani sa nepohla. Počula jeho dýchanie – pravidelné, ale napäté. Aj on bol hore. Vedela to. A vedel to aj on. Ale nikto z nich to nepriznal. Slová boli zbytočné. Možno by to len zhoršili.Vzduch v jaskyni bol dusivý. Nie kvôli teplu, ale kvôli tichu, ktoré sa medzi nimi...
Oceán bol dnes nepokojný. Vlny sa lámali o pobrežie s väčšou silou ako zvyčajne, akoby aj príroda cítila napätie, ktoré viselo vo vzduchu.
Marek sa vracal od pláže späť k jaskyni. Na pokožke cítil nočný vánok, ktorý mu mierne ochladzoval spotené čelo. Celý čas, čo bol pri jazierku, premýšľal nad tým, ako ho ešte vylepšiť, ako zabezpečiť, aby im ryby z neho neunikali. No v hlave mu stále pulzovala aj iná myšlienka – Dorota. Keď odchádzal, zdalo sa mu, že ho sleduje. A...
Dorota sedela pri ohni, objímajúc si kolená, a pozorovala, ako sa Marek vytráca smerom k pláži. Už vedela, kam ide. K svojmu jazierku – k miestu, ktoré si vytvoril vlastnými rukami. Nebolo to prirodzené jazero, nebolo to niečo, čo by im ostrov len tak ponúkol. Nie, Marek ho vykopal sám, kameň po kameni, rukami plnými odrenín a s nesmiernym...
Dorota a Marek sedeli pred jaskyňou a mlčky pozorovali oblohu. Slnečné lúče sa pomaly začínali skláňať k západu a na hladkom kamennom hrebeni jaskyne sa trblietalo mäkké oranžové svetlo. Pred nimi sa rozprestieral ostrov v celej svojej divokej kráse – husté stromy, šum oceánu v diaľke a piesočné pobrežie, ktoré sa vinulo ďaleko na juh.Ich nová...
Ranné slnko lenivo prenikalo cez husté koruny paliem, zatiaľ čo Marek s Dorotou sedeli pri ohni. Plamene tancovali na kúskoch napoly spálenej dreviny a praskot dreva sa miešal s tichým šumením vánku, ktorý jemne preháňal piesok po brehu. Vzduch bol svieži a presýtený slanou vôňou oceánu, no v ich prítomnosti panovala nezvyčajná pohoda.Dorota...
Dorota sa zobudila skôr ako Marek. Ranné slnko sa lenivo predieralo cez husté lístie stromov a jeho teplé lúče ju šteklili na tvári. Chvíľu len tak ležala, pozorovala mihotavé tiene na ich provizórnom prístrešku a vnímala jemné šumenie vetra, ktorý sa preháňal cez ostrov. Po niekoľkých dlhých dňoch si začínala zvykať na rytmus tohto miesta.Otočila...
V noci bolo teplo.Vzduch bol pokojný, plný vône dreva, listov a jemného vlhkého piesku. Slabý vietor sa lenivo prechádzal po hladine oceánu, jeho vzdialené šepkanie splývalo s pravidelným šumením vĺn. Nad hlavami sa rozprestierala čierna obloha posiata hviezdami – tak jasnými, že sa zdalo, akoby každá z nich mala svoj vlastný príbeh, vlastný osud,...
Dorota sa zastavila tesne pred vchodom do jaskyne a zhlboka sa nadýchla. Pred nimi zívala temnota – tiché, nehybné prázdno, ktoré pôsobilo takmer nadprirodzene. Vietor sem už nedočiahol, zvuky oceánu sa tlmili a zrazu sa zdalo, že aj ich vlastný dych je priveľmi hlasný."Tak čo?" spýtal sa Marek, prekrížil ruky na hrudi a oprel sa o skalu. "Ideme na...