en-40. Nový domov v jaskyni

Ranné slnko lenivo prenikalo cez husté koruny paliem, zatiaľ čo Marek s Dorotou sedeli pri ohni. Plamene tancovali na kúskoch napoly spálenej dreviny a praskot dreva sa miešal s tichým šumením vánku, ktorý jemne preháňal piesok po brehu. Vzduch bol svieži a presýtený slanou vôňou oceánu, no v ich prítomnosti panovala nezvyčajná pohoda.Dorota natiahla nohy a spokojným pohybom si prehrabla vlasy, ktoré boli ešte stále vlhké od ranného kúpeľa. Marek si to všimol – samozrejme, všimol si to už dávno, pretože ju videl. Ráno, keď sa zobudil, ocitol sa ako nemý pozorovateľ scény, ktorá ho viac fascinovala, než by si bol ochotný priznať. Dorota, ponorená vo vode až po ramená, so zavretými očami, vychutnávajúc chladivé objatie jazierka, akoby bola v úplne inom svete. On tam len stál a pozoroval ju a ani nevedel prečo.Teraz sa rozhodol, že ju trochu podpichne."Tak čo, vyspatá?" opýtal sa nenútene, zatiaľ čo do pahreby hodil ďalší kus dreva.Dorota mykla plecom. "Celkom hej. Aj keď včera ma otravoval nejaký hmyz, tak som sa v noci prehadzovala. Ty?"Marek pokrčil plecia. "Ušlo to. Ale ráno som videl, že si bola niekde na výlete."Dorota spozornela. Jemne stuhla a rýchlo sa naňho pozrela, no potom sa zasmiala. "Výlete? Pff, veď len kúsok odtiaľto. Trochu sa prejsť.""Len tak? Po pláži?""Hej. Prečo? Ty ma sleduješ alebo čo?" podpichla ho s prižmúrenými očami.Marek sa zasmial. "Nie, kdeže. Len som si všimol, že si mala vlhké vlasy. Tak mi napadlo, že si asi bola... v jazierku."Dorota si zahryzla do pery. Nebolo to nič zlé, ale vedomie, že ju mohol vidieť, ju trochu zneistilo. "A keby aj? Kúpanie je príjemné. Lepšie ako byť celý deň lepkavá od potu a soli."Marek prikývol, ale v očiach mal zvláštny lesk. "To je pravda. Možno by som si tam mal niekedy ráno skočiť aj ja."Dorota sa uškrnula. "No jasné, lebo bez teba by jazierko nebolo úplné."Marek sa zasmial a zdvihol ruky v obrannom geste. "Dobre, dobre. Tak už nebudem rýpať. Radšej sa poďme rozprávať o dôležitých veciach. Dnes je veľký deň – oficiálne sa sťahujeme!"Dorota si povzdychla, ale v očiach jej zažiarila iskra nadšenia. "Hej, mali by sme to tam zariadiť tak, aby sa nám dobre spalo. Už si vymyslel, čo tam prenesieme?""Palmy. Veľa paliem," odvetil Marek vážne. "Aby sme si spravili mäkkú podlahu. A možno nejaké kamene na sedenie.""Páni, to znie ako ultra luxus," zasmiala sa Dorota.Ich nová jaskyňa bola dostatočne priestranná, aby sa v nej mohli pohodlne natiahnuť. Našli ju nedávno – skrytú za hustými kríkmi, s dostatočne širokým vstupom, no zároveň chránenú pred prudkým vetrom. Jej vnútro bolo suché a steny takmer hladké, akoby ich príroda stvorila presne pre nich.Najprv nazbierali veľké palmové listy. Niektoré boli ešte zelené, iné suché, ale obidva typy sa im hodili – zelené boli mäkké a pohodlné na spanie, zatiaľ čo suché slúžili ako dodatočná izolácia medzi chladnou zemou a ich telami."Dobre, šéfe, kam to chceš položiť?" spýtala sa Dorota, keď do jaskyne priniesla ďalšiu várku listov.Marek sa poškrabal na brade, ako keby premýšľal nad niečím veľmi komplikovaným. "No, rozložíme ich rovnomerne. Ako posteľ. A možno ešte niečo na prikrytie, ak bude v noci chladno."Dorota sa zamyslela. "Možno by sme si mohli spraviť aj niečo ako vankúše. Napcháme suché listy do menších palmových obalov a zviažeme ich lianami."Marek sa na ňu prekvapene pozrel. "To je celkom dobrý nápad. Kde si sa to naučila?"Dorota sa zasmiala. "No, myslím, že mám vrodený talent na prežitie."Strávili niekoľko hodín úpravou priestoru, no keď konečne ustali, jaskyňa vyzerala takmer ako skutočný domov. Podlaha bola mäkká a pohodlná, v jednom rohu mali hromadu listov ako provizórne vankúše a pri vchode usporiadali pár kameňov, aby mohli sedieť a rozprávať sa.Keď bolo všetko hotové, obaja si ľahli na novú "posteľ" a vychutnávali si jej pohodlie."Vieš čo?" zamrmlala Dorota, keď sa natiahla a započúvala sa do vzdialeného šumenia vĺn. "Myslela som si, že tu budeme potrebovať oveľa viac vecí. Ale vlastne… nám nič nechýba."Marek sa usmial, hoci si to Dorota nemohla všimnúť, keďže ležala s očami upretými do stropu jaskyne. "Hej. Máme prístrešok, miesto na spanie, vodu, jedlo. Čo viac treba?"Dorota si vzdychla a otočila hlavu k nemu. "Aby sme sa dostali domov."Na chvíľu nastalo ticho. Len vietor sa pohrával s listami vonku pred jaskyňou."Áno," povedal Marek potichu. "Ale kým sa to stane, mohlo by nám tu byť celkom fajn."Dorota sa na neho pousmiala a prikývla. A možno prvýkrát odkedy boli na tomto ostrove, skutočne verila, že to zvládnu bez najmenších problémov.

- JK -