Marek stál pri vchode do jaskyne a sledoval, ako sa búrka stále zhoršuje. Dážď bičoval zem s neľútostnou silou, vietor sa preháňal medzi stromami a ohýbal ich ako tenké steblá trávy. Oceán sa zmenil na divokú, rozbúrenú masu, ktorá s rachotom narážala na útes. Hromy duneli ako vzdialené výbuchy, osvetľujúc temnú oblohu zábleskami striebristého...
Búrka zúrila s nesmiernou silou. Vietor narážal do ústia jaskyne, rozvíril ohnisko a zúrivo sa opieral o palmové listy, ktoré slúžili ako ochrana pred dažďom. Kvapky vody, ktoré vnikali do úkrytu, sa rozbíjali na kamennej podlahe a tvorili malé, chladné kaluže. No v tejto temnej noci, keď sa príroda vyvršovala na ostrove, medzi Dorotou a Marekom...
Dorota a Marek sa ruka v ruke pobrali z pláže, odkiaľ ich zahnal dážď a vietor. Ich oblečenie bolo premočené, kvapky dažďa im stekali po tvárach, vlasy sa im lepili na kožu. Každým krokom cez mokrý piesok cítili silnejší vietor, ktorý im bránil v pohybe. Marek pevne zvieral Dorotinu ruku a ťahal ju za sebou, odhodlaný dostať ich do bezpečia...
Dorota sa prebudila skoro ráno a pár sekúnd jej trvalo, kým si uvedomila, kde je. Pohľad jej automaticky padol na miesto vedľa nej, kde by mal ležať Marek. No jeho telo tam nebolo. Len pár zle natrasených palmových listov a jemný vánok, ktorý rozvieval záhyby jeho provizórnej prikrývky.
Posadila sa a započúvala do zvukov prichádzajúcich...
Marek sa zamračene pozeral na obzor. Nebo, ktoré doteraz len jemne hrozilo svojou sivou hmlou, sa zmenilo na temnú, ťažkú masu. Mraky sa spájali do jednoliatej čierňavy, ktorá sa valila smerom k nim ako nezastaviteľná stena. Každým okamihom vietor zosilnel, chladil pokožku a prinášal so sebou slanú arómu oceánu. Listy paliem sa ohýbali a tráva sa...
Marek sa zobudil skoro ráno, keď prvé slnečné lúče začali presvitať cez husté koruny stromov. Ležal ešte chvíľu na palmových listoch v jaskyni, no čím viac sa prebúdzal, tým viac ho poháňala túžba znova vystúpiť na skalu a skontrolovať horizont. Každý deň sa nádejal, že v diaľke uvidí niečo – loď, lietadlo, hocijaký náznak civilizácie. Aj keď...
Slnko sa ešte ani poriadne neprehuplo cez poludnie, keď sa Marek rozhodol vystúpiť na skalu. Bolo to takmer ako rituál – každý deň sa vybral nahor, díval sa do diaľky a hľadal. Čokoľvek. Loď, lietadlo, aj len malý náznak civilizácie. Ale doteraz vždy videl len nekonečný horizont. Prázdny, nemilosrdný oceán.
A možno… lásku.
Dorota sa zobudila skoro, keď ešte slnko len začínalo zafarbovať obzor do jemných odtieňov oranžovej a ružovej. Vzduch v jaskyni bol nezvyčajne teplý, ťažký, akoby sa v ňom naakumulovala všetka horúčava z predchádzajúceho dňa. Potiahla si rukou po spotenom čele a narovnala sa. Cítila, že potrebuje vodu. Studenú, osviežujúcu vodu, ktorá jej vždy...
Marek prešiel cez piesok, jeho kroky boli tiché, no v mysli mal búrku. Dorota ho videla prichádzať, ale nepohla sa. Srdce jej udieralo v hrudi rýchlejšie, než by chcela, no nedala to najavo. Keď si sadol vedľa nej, cítila jeho prítomnosť až priveľmi intenzívne. Bol blízko – nie tak, aby sa dotýkali, ale dosť na to, aby mohla cítiť jeho...