en-51. Bežný deň na ostrove

Marek sa zobudil skoro ráno, keď prvé slnečné lúče začali presvitať cez husté koruny stromov. Ležal ešte chvíľu na palmových listoch v jaskyni, no čím viac sa prebúdzal, tým viac ho poháňala túžba znova vystúpiť na skalu a skontrolovať horizont. Každý deň sa nádejal, že v diaľke uvidí niečo – loď, lietadlo, hocijaký náznak civilizácie. Aj keď zatiaľ vždy videl len nekonečný oceán, nevedel si pomôcť. Táto rutina sa preňho stala rovnako dôležitou ako lov rýb či udržiavanie ohňa.Dorota sa medzičasom pustila do práce okolo jaskyne. Vymieňala staré palmové listy za čerstvé, pretože tie pôvodné už začínali schnúť a lámať sa. Chcela, aby mali čo najlepší komfort, aj keď to bolo v ich situácii relatívne. Zároveň sa rozhodla urobiť drobné úpravy pri ohnisku, aby bolo lepšie chránené pred vetrom. Pláž pred lesom popri útese využili ako skladisko na palivové drevo, ale keďže vedeli, že sa blíži búrka, Dorota sa rozhodla ho prikryť palmovými listami, aby ho čo najmenej pokropila voda.Po celý deň bolo vo vzduchu cítiť zvláštnu ťažobu. Občas bolo počuť vzdialené hrmenie, no nebolo jasné, či ich búrka vôbec zasiahne. Nebo sa postupne zahmlievalo, no stále nevedeli, akým smerom sa počasie vyvinie. Dorota preto nachystala ďalšiu zásobu dreva do jaskyne aby bolo chránené pred dažďom, keby ich búrka naozaj zasiahla.Keď sa Marek vrátil zo svojho výstupu na skalu, nepovedal nič, len pokrútil hlavou. Stále nič. Len nekonečný oceán. Nezdržoval sa však dlhým premýšľaním a hneď sa pustil do lovu. Do jazierka, ktoré si predtým vytvoril a včera vylepšil sa mu podarilo uloviť niekoľko rýb a chytiť aj pár krabov. Lov bol čoraz ťažší, ako keby aj zvieratá cítili blížiacu sa zmenu počasia. Vedel, že potrebujú čo najviac zásob, preto sa sústredil na každý pohyb vo vode.Dorota medzitým pracovala na niečom inom. Nechtiac jej spadla veľká mušľa, ktorú používali na nosenie vody, a rozbila sa na dva kusy. Keď si však všimla, že jeden z úlomkov má ostrú hranu, dostala nápad. Opakovane prešla prstami po hrane a zistila, že je dostatočne ostrá na to, aby sa dala použiť ako nôž. Vzala jeden z kusov a začala ho upravovať – jeden koniec obviazala lianou, aby vytvorila provizórnu rukoväť. Tento nový nástroj mohol byť veľmi užitočný pri spracovaní potravy či práci s rastlinami.Deň pomaly prechádzal do večera a obaja cítili únavu. Boli zvyknutí na tvrdú prácu, ale dnes toho bolo viac než obvykle. Keď sa slnko začalo skláňať k obzoru, Marek a Dorota si spolu sadli na pláž, kde rozložili oheň. Po dlhom dni si zaslúžili chvíľu pokoja.Sedeli blízko seba a sledovali vzdialenú búrku na horizonte. Mraky boli tmavé a ťažké, no stále nebolo isté, či sa dostanú až k nim. Vietor sa mierne zdvihol a vlny začali byť nepokojnejšie.Marek na chvíľu odtrhol pohľad od horizontu a pozrel na Dorotu. Jej tvár bola osvetlená teplým svetlom ohňa, v očiach mala hlboké zamyslenie. Uvedomil si, že sa za posledné týždne veľmi zmenila – už to nebola tá istá tvrdohlavá a impulzívna Dorota, ktorú stretol na letisku. Bola silná, vytrvalá, ale zároveň v nej videl jemnosť, ktorú si predtým možno ani nevšimol.Mierne sa usmial. Nevedel prečo, ale jednoducho to tak cítil. Keď to Dorota zbadala, cez jej telo prešiel jemný prúd, niečo medzi zneistením a zvláštnym teplom. Nechápala, čo presne sa deje, ale nemohla sa ubrániť úsmevu.Ich pohľady sa stretli a Dorota, akoby úplne spontánne, urobila jemný náklon k Marekovi.Oheň medzi nimi praskal, vietor sa pohrával s ich vlasmi a v diaľke hrmela búrka. Možno príde. Možno ich obíde. Ale v tejto chvíli to nebolo podstatné.Boli spolu. A to stačilo.

- JK -