en-54. Búrka vášne

Dorota a Marek sa ruka v ruke pobrali z pláže, odkiaľ ich zahnal dážď a vietor. Ich oblečenie bolo premočené, kvapky dažďa im stekali po tvárach, vlasy sa im lepili na kožu. Každým krokom cez mokrý piesok cítili silnejší vietor, ktorý im bránil v pohybe. Marek pevne zvieral Dorotinu ruku a ťahal ju za sebou, odhodlaný dostať ich do bezpečia jaskyne.Keď konečne vstúpili dnu, okamžite ich objalo prítmie a teplá žiara ohňa, ktorý však len tak-tak odolával silnejúcemu vetru. Plamene sa divoko chveli, ako keby sa aj ony báli blížiacej sa sily búrky. V diaľke sa ozvalo ohlušujúce zahrmenie, ktoré rozozvučalo celý ostrov. Dorota sa striasla, no nebolo to len chladom. Bola celá premoknutá, srdce jej búšilo tak silno, že si bola istá, že ho Marek musí počuť.Marek sa otočil k nej a pohľadom sa vpíjal do jej očí. V jeho tvári sa zračila zmes napätia, túžby a jemnosti. Bez slova k nej pristúpil bližšie, natiahol ruku a nežne jej odhrnul mokrý prameň vlasov z líca. Jeho prsty boli teplé oproti jej studenej pokožke a ten dotyk v nej vyvolal jemné chvenie."Si celá premrznutá," zašepkal, jeho hlas bol hlboký, tlmený hukotom búrky vonku.Dorota len prikývla, no v tej chvíli jej pohľad skĺzol na jeho pery. V tom okamihu medzi nimi neexistovalo nič iné. Len praskajúci oheň, zúrivá búrka a oni dvaja. Boli tu sami, stratení v čase, v priestore, ale viac spolu než kedykoľvek predtým.Marek ju chytil za boky a pritiahol si ju k sebe. Jej telo sa pevne pritlačilo k jeho, vnímala každý sval, každé jeho zrýchlené nadýchnutie. Keď sa ich pery opäť spojili, bolo to ako výbuch všetkého, čo v sebe tak dlho potláčali. Najprv jemné, skúmavé bozky, ktoré sa však rýchlo premenili na hlboké, nenásytné dotyky plné vášne.Dorotine prsty vkĺzli do jeho mokrých vlasov, zatiaľ čo on ju nežne hladil po chrbte, po bokoch, akoby sa chcel uistiť, že je skutočná, že naozaj existuje v jeho náručí. Každý dotyk bol ako iskra, ktorá medzi nimi zapálila niečo neovládateľné.Vonku sa búrka dostávala do svojej plnej sily. Vietor kvílil v ústí jaskyne, kvapky dažďa bubnovali na kamenné steny a občasné zahrmenie otriaslo zemou pod nimi. No oni si nič z toho nevšímali. V tom momente boli len oni dvaja.Marek jemne skĺzol rukami po jej chrbte, pomaly, akoby sa bál narušiť túto vzácnu chvíľu. Dorota cítila, ako jej srdce vynecháva údery, ako sa jej pokožka chveje pod jeho prstami. Keď jej opatrne rozopol premočenú košeľu a nechal ju skĺznuť na zem, pocítila, akoby sa zbavila aj posledných bariér medzi nimi.Znovu sa na ňu pozrel, tentoraz s neskrývaným obdivom a citom v očiach. "Si nádherná," zašepkal, skôr ako sa sklonil a vtisol jej jemný bozk na krk.Dorota zavrela oči a nechala sa unášať tým pocitom. Jeho dotyky boli nežné, ale zároveň plné túžby. Marek ju pomaly položil na mäkké palmové listy, jeho pery sa posúvali po jej pokožke, zanechávajúc za sebou horúcu stopu. Každý dotyk, každý bozk bol ako odpoveď na všetky nevypovedané slová, na všetko, čo si za tie týždne pretrpeli, na všetko, čo k sebe cítili, ale doteraz to nedokázali vyjadriť.Keď ich telá splynuli v jedinom rytme, búrka dosiahla svoj vrchol. Vietor burácal, more sa rozbíjalo o pobrežie a hromy sa ozývali ako bojový spev prírody. Ale v tejto jaskyni, v tomto okamihu, existovala len láska, teplo a spojenie dvoch duší.Marek Dorotu držal pevne, akoby sa bál, že sa mu stratí, že to všetko môže byť len sen. Dorota sa v jeho objatí cítila bezpečne, celý jej svet bol práve tu, v jeho rukách. Keď nakoniec obaja spomalili, keď ich dychy zostali tiché, ešte chvíľu ležali v objatí, s telami stále prepletenými, počúvajúc búrku.Dorota si položila hlavu na Marekove rameno a prstami jemne prechádzala po jeho hrudi. Po chvíli zdvihla pohľad a stretla sa s jeho unavenými, ale šťastnými očami. Usmial sa a jemne ju pobozkal na čelo."Myslím, že táto noc nám zmení život," zamrmlal ticho.Dorota sa usmiala, pritisla sa k nemu bližšie a šepotom odpovedala: "Už ho zmenila."

- JK -