en-41. Oheň pri jaskyni

Dorota a Marek sedeli pred jaskyňou a mlčky pozorovali oblohu. Slnečné lúče sa pomaly začínali skláňať k západu a na hladkom kamennom hrebeni jaskyne sa trblietalo mäkké oranžové svetlo. Pred nimi sa rozprestieral ostrov v celej svojej divokej kráse – husté stromy, šum oceánu v diaľke a piesočné pobrežie, ktoré sa vinulo ďaleko na juh.Ich nová základňa bola hotová. Celý deň pracovali na tom, aby jaskyňa nebola len dočasným úkrytom, ale skutočným domovom. Spevnili podlahu palmovými listami, vyplnili medzery medzi kameňmi, aby ich v noci neprefukovalo, a dokonca vytvorili improvizované "vankúše" zo sušených listov zviazaných lianami.Dorota sa natiahla a prešla prstami po kolene, na ktorom mala malú škrabanicu. "To bola fuška," zamumlala a oprela sa o skalu.Marek si povzdychol a natiahol nohy. "Ale máme to. A musím uznať, že táto jaskyňa je omnoho lepšia ako čln. Len… ešte musíme vymyslieť, kde budeme robiť oheň."Dorota prikývla. Oheň bol nevyhnutnosť – potrebovali ho na varenie, na ochranu pred nočnými predátormi (aj keď zatiaľ žiadnych nevideli) a, čo bolo najdôležitejšie, na teplo. No ak chceli mať oheň pred jaskyňou, museli to dobre premyslieť."Nemôžeme ho len tak postaviť pred vchod," zamyslela sa. "Ak bude fúkať vietor nesprávnym smerom, môže nám zadymiť celé vnútro."Marek prikývol. "Tak čo keby sme spravili menšie ohnisko, obložené kameňmi, ale trochu bokom? Tak, aby bolo blízko, ale zároveň bránilo dymu vniknúť dnu."Dorota sa zamyslela a nakoniec ukázala na miesto asi dva metre od vchodu. "Čo tak tam? Je to mierne chránené, ale stále dosť ďaleko, aby dym nešiel dovnútra."Marek sa pozrel tým smerom a prikývol. "Dobre. Tak ideme na to."Celé popoludnie strávili prípravou ohniska. Najprv zozbierali veľké ploché kamene a uložili ich do kruhu, aby vytvorili stabilnú hranicu. Potom sa rozdelili – Marek išiel do lesa po suché drevo a Dorota sa vybrala po menšie vetvičky na podpaľ.Keď sa Marek vrátil, už z diaľky ju videl, ako sa skláňa nad kameňmi a opatrne medzi ne ukladá prvé kúsky suchého lístia."Páni, ty si ale precízna," poznamenal pobavene.Dorota nadvihla obočie. "Nechcem, aby nám to hneď zhaslo. A ak si už zabudol, ja som ten mozog operácie."Marek sa uškrnul. "A ja som teda len na svaly?""V podstate hej," odvetila s vážnym výrazom, ale Marek vedel, že si z neho len uťahuje.O chvíľu mali všetko pripravené. Škrtnutie, iskra, plamienok. Už v tom boli zbehlý.Oheň sa chytil a pomaly sa začal rozrastať. Žlté a oranžové plamene osvetlili ich tváre a odrážali sa v ich očiach. Bolo to zvláštne upokojujúce, sedieť tu, sledovať plameň a mať pocit, že aspoň na chvíľu je všetko pod kontrolou."Marek?" ozvala sa Dorota po chvíli ticha."Hm?""Tvoja rodina… aká je? Myslím, čo robia? Akí sú?" spýtala sa opatrne a pozrela naňho cez oheň.Marek si povzdychol a zadíval sa do plameňov. "Mám mladšieho brata, Filip sa volá. Je o päť rokov mladší. Vždy bol taký ten 'zázračný' typ, vieš? Úspešný, ambiciózny… Študuje právo. Naši sú naňho dosť hrdí."Dorota naklonila hlavu. "A na teba nie?"Marek sa zasmial, ale v jeho smiechu bolo niečo horké. "Oni… ma majú radi, ale vždy som bol ten, čo sa viac túlal. Podľa nich som nemal plán, nemal som cieľ, len som chcel skúšať všetko možné. A keď som povedal, že pôjdem na výmenný pobyt, tvárili sa, akoby som sa rozhodol stať astronautom a letieť na Mars."Dorota sa usmiala. "Takže si bol čierna ovca?"Marek pokrčil plecami. "Možno. Ale myslím, že im chýbam… ak si ešte myslia, že som nažive."Dorota si zahryzla do pery. "Určite si to myslia," povedala rozhodne. "A určite ťa hľadajú."Marek na ňu pozrel. Na okamih medzi nimi prebehlo niečo zvláštne. Dorota mala v očiach presvedčenie, akoby sa naozaj odmietala zmieriť s myšlienkou, že by ich svet tam vonku na nich zabudol.Marek sa pousmial. "A čo tvoja rodina?"Dorota si objala kolená. "Mám len mamu. Otec nás opustil, keď som bola malá. Mama je úžasná… ale vždy bola trochu príliš ochranná. Mala som pocit, že sa ma snaží chrániť pred celým svetom. A ja som len chcela byť… slobodná."Marek prikývol. "A preto si sa prihlásila na výmenný pobyt?"Dorota sa smutne usmiala. "Hej. Chcela som jej dokázať, že viem byť samostatná. Že sa o seba viem postarať." Odmlčala sa. "Len… teraz si nie som istá, či to bol dobrý nápad."Marek sa k nej mierne naklonil. "Ale veď sa o seba staráš. Pozri, kde sme. A stále prežívame."Dorota sa na neho pozrela a na okamih mala pocit, že ju vidí… naozaj vidí. Nielen ako tú drzú, tvrdohlavú dievčinu, ale ako človeka, ktorý má svoje obavy, svoje pochybnosti.Odvrátila pohľad a zadívala sa do ohňa.Niekedy mala pocit, že medzi nimi niečo je. Niečo nejasné, tiché, no zároveň silné. Chcela o tom hovoriť, ale vždy sa zastavila tesne pred tým, než to povedala nahlas.A tak len sledovala oheň a Marek tiež mlčal.Noc bola pokojná. Oheň pri vstupe do jaskyne tlel a vrhal na steny dlhé tiene. Dorota a Marek sedeli vedľa seba, ramená sa im takmer dotýkali."Myslíš, že to tu vydržíme?" spýtala sa potichu.Marek sa na chvíľu zamyslel. Potom sa pozrel na ňu a povedal: "Pokiaľ budeme spolu, tak hej."Dorota neodpovedala, ale jej srdce sa na okamih rozbúchalo silnejšie.A tak len sedeli ďalej, hrejúci sa pri ohni, každý so svojimi myšlienkami. No vedeli, že nie sú sami.

- JK -