en-38. Posledná noc pod provizórnym prístreškom

V noci bolo teplo.Vzduch bol pokojný, plný vône dreva, listov a jemného vlhkého piesku. Slabý vietor sa lenivo prechádzal po hladine oceánu, jeho vzdialené šepkanie splývalo s pravidelným šumením vĺn. Nad hlavami sa rozprestierala čierna obloha posiata hviezdami – tak jasnými, že sa zdalo, akoby každá z nich mala svoj vlastný príbeh, vlastný osud, vlastný dôvod, prečo svieti práve tam, kde svieti.Dorota ležala na boku, prikrytá len tenkou vrstvou palmových listov, ktoré Marek cez deň nazbieral, aby im bolo pohodlnejšie. Ich provizórny prístrešok, postavený ešte v prvých dňoch po usadení sa na ostrove, už dlho neponúkal bezpečie ani útechu. Bol starý, deravý, a keď fúkal vietor, čln, ktorí použili spolu s palmovými listami sa triasol ako zranené zviera. Dnes v noci to však bolo iné. Nebolo búrky, nebol dážď. Bolo len ticho, pokoj – a oni dvaja.Marek ležal vedľa nej. Tak blízko, že sa jej pri každom nádychu dotýkal plecom. Jeho teplo bolo upokojujúce, príjemné. Dorota si uvedomovala, že si už na jeho prítomnosť zvykla. Na jeho dýchanie, na to, ako sa v noci vždy trošku prisunul bližšie, ak bolo chladno. V prvých dňoch by ho za to možno udrela, možno by sa otočila chrbtom a dala jasne najavo, že nechce jeho blízkosť. Ale teraz? Teraz bolo všetko inak.Otvorila oči a zahľadela sa do tmy. Oči si už zvykli na nočnú oblohu, na mäkké tiene vytvorené svetlom mesiaca. Pomaly sa otočila a pozrela na Mareka.Pozeral sa na ňu.Nestihla ani uhnúť pohľadom. Nestihla sa ani zamyslieť nad tým, čo má urobiť. Jednoducho tam len ležala, dívala sa do jeho očí, ktoré boli hlboké, tiché – také iné, ako keď sa hádali, ako keď bol tvrdohlavý a presadzoval si svoje. Teraz bol pokojný. Bol… tu. S ňou.Dorota nevedela, čo presne sa jej odohráva v hlave. Nevedela, prečo necíti potrebu odvrátiť zrak, prečo sa jej nechce utekať, prečo jej nevyschlo v ústach od nervozity. Len tam bola. Len sa na neho pozerala, akoby to bol jediný človek na svete, čo bola aj pravda.Spomenula si, aká bola prvá noc na ostrove. Bola to jedna z najhorších nocí v jej živote. Plakala. Triasla sa od zimy, od strachu, od hnevu. Nevedela, čo bude zajtra. Nevedela, či to vôbec prežije. A teraz?Teraz mala pocit, že všetko je správne. Že ak by zajtra ráno zmizli všetky hviezdy, ak by prišla ďalšia búrka a zmietla všetko, čo si tu postavili, stále by mala toto – tento moment.Marek neuhol pohľadom.Aj on rozmýšľal.Počúval tlkot svojho srdca, vnímal rytmus jej dýchania. Poznal ho už. Poznal jej pohyby, poznal spôsob, akým si vždy prešla rukou po vlasoch, keď bola nervózna. Poznal, ako zavrela oči, keď bola unavená, ale nechcela zaspať, lebo mala pocit, že ak zavrie oči, niečo jej unikne.Marek nikdy nebol ten typ chlapa, čo by sa nechal uniesť pocitmi. Bol skôr racionálny, analytický. No teraz? Teraz vedel, že na racionálnosť tu niet miesta. Bol tu len on a ona.Dorota dýchla a jemne sa usmiala. Bolo to len tak, len náznak, takmer neviditeľný pohyb pier, ale Marek si ho všimol.A on urobil to isté.Ak by boli doma, ak by to bolo v ich starých životoch, tento moment by sa nikdy nestal. Možno by sa stretli na chodníku a prešli okolo seba bez slova. Možno by sa už ani nepoznali. Ale tu, na ostrove, kde nemali nič iné len seba, sa všetko zmenilo."Dorota…" zašepkal potichu.Neodpovedala. Nemusela. Stačilo, že tam bola, že sa na neho stále pozerala, že dýchala v rovnakom rytme ako on.Noc plynula pomaly. Chvíľu ležali takto, chvíľu zavreli oči, chvíľu ich opäť otvorili. Ani jeden z nich nemal potrebu nič hovoriť. Načo? Všetko bolo jasné.A potom, keď im už ťažili viečka, keď ich únava pomaly ťahala do snov, keď sa im dychy zosúladili do jedného spoločného rytmu, Marek natiahol ruku a len tak jemne, len tak ledva badateľne sa dotkol jej prstov.Dorota sa nepohla. Ale úsmev, ktorý mala na perách, už nezmizol.A tak zaspali – prvýkrát po dlhej dobe úplne pokojní, akoby všetky ich boje a strachy z minulosti boli len vzdialenou spomienkou.

- JK -