Zobudili sa súčasne – Marek s tvárou zaborenou v Dorotiných vlasoch, Dorota s dlaňou položenou na jeho hrudi. Vzduch bol ešte chladný, ale ich telá si patrili, boli jednou prikrývkou, jedným tepom.
Marek jej pobozkal čelo, Dorota mu vtisla bozk na bradu. Nehovorili, len sa hladili pohľadmi, dlaňami, perami. Milovali sa pomaly, bez slov, so...
Ráno neprišlo s jasom, ale s mäkkou sivou. Obloha bola prikrytá závojom tenkých mrakov, ale vietor sa ešte neprebudil. Vzduch bol nehybný, naplnený vôňou vlhkého machu a soľou, ktorá prišla s nocou od oceánu. Marek vstal, ako už takmer každé ráno pred svitaním. Chvíľu sa ešte díval na Dorotu, ktorá spala schúlená pod prikrývkou z listov, s čelom...
Dorota sa zobudila na vôňu. Jemnú, nevtieravú, sladkastú – ako keď sa v detstve po daždi otvorilo okno a mama piekla koláč. Pootvorila oči a chvíľu nechápala. Jaskyňa bola naplnená zvláštnou arómou, ktorú si okamžite spojila s domovom. Ale to bolo nemožné...
Sadla si pomaly, ešte ospalá, a obzrela sa. Marek kľačal pri ohni, tvár...
Ráno sa narodilo pomaly. Slnko ešte len opatrne klopalo na kamenné steny jaskyne, keď sa Dorota prebudila. Jej telo bolo stále zamotané v prikrývke z listov, ale oči sa už pozerali do stropu – široko otvorené, plné sĺz. Jedna jej práve stiekla po líci.
Marek, ktorý ležal vedľa nej, si to všimol okamžite. Otočil sa, podoprel hlavu...
Ráno sa Marek prebudil skôr než Dorota. Slnečné lúče ešte len jemne presakovali pomedzi palmové listy, ktoré viseli nad vstupom do jaskyne, a oceán dole pod útesom šepkal tichým prílivom. Vstal potichu, aby ju nezobudil, a vyšiel von. Chladná ranná rosa mu obalila chodidlá, keď kráčal k miestu, kde už mal pripravené pevné a hrubé konáre.
Už...
Zobudili sa do mäkkého svetla. Dorotine mihalnice sa jemne zatriasli, keď otvorila oči. Slnečné lúče ešte len tápali po stenách jaskyne, dotýkali sa kamenných výčnelkov a kreslili z nich zlaté tiene. Marek už nespal. Ležal na boku, tvárou otočený k nej, dlaň položenú na jej boku. Hladil ju jemne, rytmicky – nie ako gesto túžby, ale ako dotyk...
Znova to lietadlo. Zase len čierny tieň v nekonečne. Marek stál na okraji skaly a pozeral za ním, ako mizne za obzorom – veľký biely trup, nezameniteľné krídla, hladký pohyb, ktorý bol viac snom než skutočnosťou. Už si zvykol. Už to nebolo prekvapenie. Len bodnutie. Tiché, pravidelné, ako keď si telo pamätá bolesť, ktorá už dávno nemá dôvod.
...
Ráno prišlo ticho a jemne, ako keď ti niekto po dlhom sne šepne do ucha, že si v bezpečí. V jaskyni bolo ešte šero, no svetlo sa už predieralo škárami medzi skalami. Marek sa prebudil ako prvý, pretiahol sa, zívol a pozrel na Dorotu, ktorá ešte spala s rukou pod hlavou a vlasmi rozprestretými po palmovom liste ako lúče čierneho...
Ráno ich nezobudil smiech, ani dážď. Len ticho a vôňa vývaru. Dorota už sedela pri ohni, v mušľovej nádobe sa paril vývar z krabích klepiet a niekoľkých bylín, ktoré predchádzajúci deň nazbierala. Marek vyšiel z jaskyne ešte rozospatý, so zlepenými vlasmi a prázdnym pohľadom. Ale keď uvidel paru stúpajúcu do výšky, oči sa mu rozjasnili.
...
Ráno sa prebudili smiechom. Nie tým tichým, rozospatým, ale hlasným, preplneným radosťou, ako keď sa dieťa prvýkrát pošmykne na klzkom kameni a niekto mu namiesto vynadania podá ruku a usmieva sa s ním. Dorota ležala pod palmou, v jednej ruke mušľový tanier s raňajkami – dva kúsky kraba a niečo, čo vzdialene pripomínalo pečený koreň – a pozorovala...