en-145. Rozhovory pri mape

Ráno neprišlo s jasom, ale s mäkkou sivou. Obloha bola prikrytá závojom tenkých mrakov, ale vietor sa ešte neprebudil. Vzduch bol nehybný, naplnený vôňou vlhkého machu a soľou, ktorá prišla s nocou od oceánu. Marek vstal, ako už takmer každé ráno pred svitaním. Chvíľu sa ešte díval na Dorotu, ktorá spala schúlená pod prikrývkou z listov, s čelom zaboreným do jeho starej košele. Potom sa potichu vykradol z jaskyne.
Nevedel prečo, ale srdce ho dnes viedlo k mape. Tá veľká, plošinová skala na okraji lesa – s prasklinami ako riečne toky a vrásnením, čo pripomínalo pohorie – sa im stala ilúziou sveta. Niekoľkokrát ju už spolu skúmali, plánovali od nej trasu, na základe jej tvarov zakresľovali do piesku línie a možnosti. Po ceste sa rozhodol v rýchlosti vybehnúť na skalu a preskúmať horizont ako obvykle, aj keď vedel, že tentokrát naozaj nič neuvidí. Mraky v pozadí tomu jednoznačne napovedali no nechcel narušiť svoj denný rituál. Keď sa vracal a mieril k mape zistil, že pri nej nebude sám.
Dorota už sedela na kameni, metličkou z konárikov čistila skalu, akoby z nej chcela zotrieť čas. Mala okolo hlavy uviazaný prúžok z palmového listu, aby jej vietor, ktorý sa medzičasom prebudil nehádzal vlasy do očí. Vyzerala pokojne, sústredene. Marek chvíľu mlčal, len ju pozoroval. Potom ju oslovil:
"Vyzeráš ako archeologička, ktorá objavila tajnú mapu pokladu."
Dorota sa neotočila. "Možno aj áno. Možno sme práve na ňom."
"Na poklade?"
"Na poklade, čo je niekde tu. Alebo všade," odvetila a zdvihla k nemu pohľad. "Dnes som nemohla spať. Myslela som na to... že čím viac staviame ten vor, tým menej verím, že na ňom môžeme naozaj odísť."
Marek si sadol vedľa nej, oprel sa dlaňami o kameň a zložil si dych. "Aj ja som o tom premýšľal. Každý večer, keď sa dívam na obzor. A každý deň, keď uväzujem laná. Čo ak to nezvládneme? Čo ak nás vietor odnesie niekam, kam vôbec nechceme ísť?"
"Alebo čo ak sa vôbec nepohneme z miesta?" zašepkala. "Čo ak sa len stratíme – nie v oceáne, ale v sebe?"
"Tak potom ostaneme. Tu. Na tomto kameni. Na tejto mape," povedal Marek a usmial sa, no v očiach sa mu zaleskol tieň neistoty.
Dorota si oprášila ruky a pozrela naňho. "Kedy by sme vlastne mali vyraziť?"
"Čakal som na znamenie," priznal. "Na čosi, čo mi povie – teraz. Ale nič také neprišlo. Len dni. A práca. A ty. A to nie je málo."
"Možno to znamenie nepríde. Možno si ho musíme my sami dať."
Marek sa usmial. "To znie ako niečo, čo by povedala kapitánka lode."
"Tak mi urob kormidlo a poves vlajku," usmiala sa. Potom sa odmlčala, rukou prešla po skale a opäť zvážnela: "Ale vážne. Myslíš, že to zvládneme? Bez kompasu, bez skúseností a jedlom na pár dní?"
"Nie. Nemyslím, že to zvládneme," povedal Marek. Dorota sa zamračila, ale on pokračoval: "Nemyslím, že to zvládneme ako hrdinovia. Ale možno to zvládneme ako dvaja, čo sa držia za ruky. A to je niekedy viac."
Dorota sa k nemu naklonila a položila hlavu na jeho plece. Chvíľu sedeli v tichu, počúvali vlastné dychy a vzdialené šumenie lesa. Vietor sa ešte úplne nezdvihol, no lístie sa už chvelo, akoby tušilo, že deň prinesie viac, než len rozhovory.
Po chvíli sa postavili a pomaly sa vrátili späť k jaskyni. Marek cestou zbieral konáriky, Dorota si nahlas opakovala všetky veci, ktoré budú musieť pribaliť na vor. Ich rozhovor sa stočil k praktickým veciam – ako uskladniť sušené ryby, ako upevniť nádobu na vodu, či dokážu vyrobiť akési zrkadielko z mušle na odrážanie slnečných lúčov ako signál.
Cez deň sa ešte raz vrátili k mapovej skale, nakreslili si do piesku plán – smer vetra, vzdialenosti podľa odhadov, kedy by vyštartovali. Uvažovali o tom, že ak sa vietor do týždňa otočí na severovýchod, mohli by to skúsiť.
No keď sa slnko začalo kloniť k západu, vietor sa náhle zdvihol. Nie búrka – niečo iné. Rýchly, nárazový prúd vetra, čo rozozvučal palmy, zdvihol piesok do vzduchu a rozhádzal ich kresby v piesku. Marek pohotovo vzal Dorotu za ruku a ťahal ju späť k jaskyni.
Vo vnútri zapálili oheň a prikryli sa listami. Sedeli tesne vedľa seba, Dorota si oprela hlavu o Marekovu hruď, zatiaľ čo on kreslil prstom na jej ruku neexistujúce trasy. Vietor vonku kričal, listy šepkali a drevo pri vchode do jaskyne praskalo, no vnútri bol pokoj.
"Nebude to búrka," povedala Dorota po chvíli.
"Nie," prikývol Marek. "Je to len pripomienka. Že vietor raz naozaj príde. A že my budeme pripravení."
Dorota si vzdychla a zavrela oči. "Tak budeme čakať. A keď príde opäť, vyplávame."
Marek ju objal silnejšie. "A dovtedy... dovtedy budeme spolu. A budeme silnieť."
A tak zaspali v objatí. Pod praskaním vetra, medzi tichými dychmi a mapou sveta, ktorá bola len kameňom v lese.
- JK -