en-141. Deň, ktorý len bol

Zobudili sa do mäkkého svetla. Dorotine mihalnice sa jemne zatriasli, keď otvorila oči. Slnečné lúče ešte len tápali po stenách jaskyne, dotýkali sa kamenných výčnelkov a kreslili z nich zlaté tiene. Marek už nespal. Ležal na boku, tvárou otočený k nej, dlaň položenú na jej boku. Hladil ju jemne, rytmicky – nie ako gesto túžby, ale ako dotyk domova.
Dorota sa usmiala, privrela oči a len sa k nemu viac pritisla. Jeho dych sa jej opieral o líce. Ich telá sa poznali – v tej pomalosti, aká prichádza až po dlhých týždňoch spoločného ticha. Nie z hladu, ale z túžby. Nie z nutnosti, ale z istoty, že patria k sebe.
Marek sa sklonil a pobozkal ju na kľúčnu kosť. Potom na plece. Pomaly, bez slova, ako by hovoril len perami. Dorota mu položila ruku na zátylok a nechala ho, nech si hľadá cestu cez jej telo. Keď sa ich pery spojili, čas sa zmenšil. Neexistovali ani dni, ani noci – len moment, v ktorom sa naplno stratili jeden v druhom. Milovali sa jemne, ako by sa báli, že ak sa pohnú príliš rýchlo, prebudia sen. Ich telá sa hýbali ako voda – prispôsobovali sa, objímali, hladili. Neboli slová, len tiché vzdychy, tlmené vdychy a dotyky, ktoré nevyžadovali odpoveď.
Keď ležali po tom všetkom v objatí, Dorota len ticho povedala: "Chcela by som, aby si ma vždy takto budil."
Marek sa usmial a pobozkal ju do vlasov. "To je dohoda."
Krátko na to sa rozhodli ísť k jazierku na útese. Marek pomohol Dorote obliecť si košeľu, zaviazal jej šnúrku na bedrovom páse a potom jej podal barle. Cesta bola známa, no po poslednej búrke bola ešte klzká. Dorota šla opatrne, Marek ju istil zozadu, jeho ruka sa občas dotkla jej krížov, len tak mimochodom – ako pripomienka, že je tam.
Keď došli k jazierku, pohľad ich na chvíľu zarmútil. Vody bolo menej. Včera ešte krištáľová hladina bola dnes rozdelená na dve plytké časti, oddelené suchým pásom skál. Mnohé z listov, čo sem vietor zaniesol, plávali po povrchu ako ospalé lode.
Dorota si opatrne sadla na kameň a spustila nohy do chladivej vody. Marek sa vyzliekol a ponoril sa celý – ponor, výdych, ostrý nádych. Keď sa vynoril, pretrel si vlasy a sadol vedľa nej. Spolu si umývali ruky, tváre, nohy. Bez náhlenia. Dorota mu špliechala vodu do tváre a Marek jej to vrátil. Smiali sa ticho. Svet sa im zdal na chvíľu neškodný.
Po návrate sa Marek rozhodol vyjsť na skalu. Tak ako každý deň. Dorote povedal len: "Idem sa pozrieť, čo nám obzor povie dnes."
Dorota prikývla a zatiaľ sa vybrala k jazierku pri skale. Mala so sebou prázdnu škrupinu a malý kus lián na uchytenie. Vodu nechcela – dnes jej išlo o niečo iné. Medzi kameňmi, v jamke plnej vody, sa trepotala väčšia ryba. Bola tam uviaznutá, bez možnosti úniku, a hoci sa bránila, nemala silu. Dorota si sadla k nej a chvíľu ju len sledovala. Potom si k nej čupla, pohladila ju po bokoch a potichu zašepkala: "Nebudem ťa trápiť." Jediným pohybom ju vzala do škrupiny.
Keď sa Marek vrátil, Dorota už čistila rybu pri ohni.
"Čože?" zvolal prekvapene. "Tá je veľká!"
"Našla som ju v jazierkup. Samu. Dnes sme mali šťastie."
Marek sa usmial a sadol si vedľa nej. "Tak vieš čo? Dnes nerobíme nič. Ani vor, ani záhrada. Dnes budeme len... tu."
"A budeme jesť?"
"A rozprávať. A možno aj spať. A nič iné."
Tak si urobili obed – rybu opiekli na kameni, ochutili bylinkami, ktoré Dorota nazbierala už dávno a sušila ich v tieni. Jedli pomaly, Dorota mu kúsok po kúsku podávala mäso do úst, Marek jej lízal prsty, smiali sa.
Popoludní ležali v tieni stromov, len tak, s hlavami otočenými k sebe. Rozprávali sa o veciach, ktoré nechali doma – ale len krátko. Spomenuli vôňu pečeného chleba. Ráno, keď rádio hralo príliš nahlas. Záhradu pod oknom. Obľúbený kabát, ktorý zostal visieť na vešiaku. Ale nerozoberali to. Neotvárali rany. Len ich pomenovali, ako by si ich chceli uložiť do pamäte.
Potom zmlkli.
Zaspali.
Večer ich zastihol pri ohni. Ležali vedľa seba, objímali sa, Dorota hladila Mareka po ruke, Marek jej kreslil na chrbát neexistujúce mapy. Slnko zapadalo ako vždy – pomaly, s dôstojnosťou. A oni nečakali nič. Nič ich netlačilo. Nič ich neohrozovalo. Bol to len deň.
Deň, ktorý sa len stal.
A to stačilo.
- JK -