en-140. Plachta, úkryt, lietadlo

Znova to lietadlo. Zase len čierny tieň v nekonečne. Marek stál na okraji skaly a pozeral za ním, ako mizne za obzorom – veľký biely trup, nezameniteľné krídla, hladký pohyb, ktorý bol viac snom než skutočnosťou. Už si zvykol. Už to nebolo prekvapenie. Len bodnutie. Tiché, pravidelné, ako keď si telo pamätá bolesť, ktorá už dávno nemá dôvod.
Natiahol krk, zavrel oči, no nevydal žiadny zvuk. Lietadlo tam bolo – a zároveň nebolo. Svedectvo sveta, ktorý sa točí ďalej, bez nich. Ako by ich ostrov ani neexistoval. Ako by to boli len dve postavy zložené z piesku a vetra.
Dýchol zhlboka a otočil sa. Cesta zo skaly bola známa, chodil ju už nespočetnekrát. Každý machový koberec, každý vystupujúci koreň, každá vetva, čo sa pohupovala vo vetre ako strážca tajomstva. No dnes šiel pomalšie. V očiach nemal nádej. Len prijatie.
Keď dorazil späť k jaskyni, zbadal Dorotu. Sedela pri ohni, ticho, zhrbená nad svojou nohou. Palmový list mala pod sebou ako vankúš, a v rukách starý prúžok látky – ten, ktorým si už niekoľko dní vytrvalo sťahovala členok a lýtko. Dnes si ho preväzovala s mimoriadnou opatrnosťou, akoby chcela nie len liečiť, ale presvedčiť tú nohu, že čoskoro bude chodiť sama.
"Zase?" spýtala sa, keď ho zbadala prichádzať.
Marek len prikývol. Sadol si vedľa nej, zotrel si pot z čela a pozeral na plameň. Nechcel hovoriť. Ani ona. Ticho medzi nimi nebolo trpké. Bolo zdieľané. Bolesť, ktorú netreba vysvetľovať.
Po chvíli sa postavil. Oprášil si ruky a kývol hlavou k voru. "Idem skúsiť dotiahnuť stožiar. Pripraviť plachtu."
Dorota len prikývla.
Prešiel k voru, ktorý bol opretý o breh ako obrovský ospalý tvor. V strede už pevne stál stožiar – jeho hrdý, vypálený kmeň. Marek chvíľu len obchádzal plť, dotýkal sa lán, skúšal ich pnutie. Potom vytiahol zo starého zásobníka vec, ktorú už dávno odložili bokom – gumený čln z ich záchrannej akcie, čo si uchovali zo zvyškov lietadla. Slúžil im kedysi ako podložka, teraz z neho mala byť plachta.
Natiahol ho medzi dva konce stľpikov, upevnil o stožiar, napol lano a pomaly, trpezlivo, začal uzlovať. Tenké liány sa mu obtáčali okolo prstov, ruky mal lepkavé od potu a miazgy, ale neprestával. Guma sa napínala no vydržala.
Keď bola plachta na mieste, ustúpil o krok. Vietor ju len jemne pohýňal, ale Marek vedel, že ak príde vlna alebo dážď, potrebujú viac. Potrebujú úkryt. Niečo pevné. Niečo, kde sa môžu skryť pred hnevom prírody, ale aj pred samotou.
Začal sa rozhliadať. Videl ich – tenké, dlhé, ohybné konáre z pobrežných stromov, ktoré sa poddávali, ale nelámali. Ideálne. Pomaly ich začal sekať nožom z mušle, ktorý si zastrúhal pred pár dňami. Každý jeden ťah bol tichý dialóg medzi človekom a prírodou – prosba, nie príkaz. Chcel len toľko, koľko potrebovali.
Nosekal ich kopu. Ukladal ich do náručia, niektoré zohnuté, niektoré rovné. Každý jeden bude časťou ich provizórnej klietky – domčeka na voru. V duchu si už predstavoval, ako ich prepletie, ako ich zaviaže do kruhu, ako medzi ne natiahne listy a vytvorí tak úkryt, ktorý ich ochráni pred dažďom, pred slnkom, pred vetrom.
Dorota ho našla, keď sa už zmrákalo. Stál opretý o kmeň stromu, pot mu kvapkal z čela, no ruky stále pracovali. Keď ju zbadal, usmial sa – ticho, unavene, ale skutočne.
"To bude náš nový dom?" spýtala sa, keď uvidela kôpku konárov.
"Aspoň jeho strecha," odvetil. "A možno aj srdce. Miesto, kde sa schováme pred tým, čo nechceme vidieť."
Zobrali tie konáre a odniesli ich k ohnisku. Sadli si vedľa seba, medzi nimi ticho, ktoré nebolo ťažké – len plné. Pozerali na plameň, ktorý sa pomaly prehýbal vo vetre, a nad hlavami sa rozprestierala fialová obloha. Slnko zapadalo pomaly – ako by aj ono dnes potrebovalo viac času, aby si zapamätalo všetko, čo prežili.
Dorota sa oprela o Mareka, hlavu mala na jeho pleci, prsty sa jej jemne dotýkali ruky. "Dnes sme nepočuli nič nové," povedala potichu.
"Ale urobili sme niečo, čo nás možno posunie," odvetil.
"Aj keď len o kúsok."
"Každý kúsok je dôležitý."
Ich pohľady sa stretli. Z diaľky sa ozval oceán – nie hnevom, len šepotom. Ako súhlas.
A tak tam sedeli, medzi konármi, ktoré sa stanú domom, medzi tichom, ktoré sa stalo priateľom. Vietor spieval starú melódiu a ich oči hľadeli na oblohu.
Na tej oblohe možno zasa preletí lietadlo.
Ale oni už prestali čakať.
Začali veriť.
- JK -