Zobudili sa v objatí. V jaskyni bolo ticho, len vlny ďaleko pod útesom sa občas ozvali ako hlboký nádych planéty. Marek otvoril oči ako prvý – a hneď, bez rozmýšľania, pobozkal Dorotu na čelo. Jej pery sa roztiahli do úsmevu ešte predtým, než otvorila oči. Boli spolu, boli živí. A ten úsmev bol ako dôkaz, že ani ostrov, ani bolesť,...
Dorota sa prebudila do ticha, ktoré ju v posledných dňoch príjemne prekvapovalo. Už to nebola búrka, ktorá kričí neviditeľným hnevom, ale skutočný pokoj. Z jaskyne zmizol aj posledný tieň vlhkosti, vietor len hladil kamene a slnko sa ešte len zobúdzalo za východným horizontom.
Zívla a natiahla sa po palmovom liste, ktorý používala ako...
Zobudili sa takmer súčasne – bez slova, bez pohnutia, len tým tichým, neviditeľným signálom, ktorý ich už dávno naučil cítiť jeden druhého. Ich oči sa stretli v šere jaskyne, kde ešte vládol pokoj pred svitaním. Dorota sa jemne usmiala, Marek jej pohladil líce chrbtom prstov."Poďme k jazierku," zašepkala, hlasom ešte zaspatým, ale plným túžby po...
Zobudilo ich dunenie. Nie prudké, nie náhle – ale hlboké, valivé, ako tlkot srdca niečoho obrovského, čo spí pod zemou a len sa otáča na druhý bok. Foubaja, ako Dorota v posledných dňoch pomenovala ich palmovú prikrývku, sa jemne zatriasla, keď ďalší hrom preletel ponad ostrov. Obloha za vchodom do jaskyne bola ešte sivá, ale svetlejšia než v noci...
Búrka sa začala nenápadne. Len vietor zmenil tón, z tichého šepotu sa stalo ostré syčanie, ako by sa niekto zhlboka nadýchol a potom zúrivo vydýchol cez prsty. Potom prišla vôňa – soľ, riasy, rozbúrený oceán. Dorota sedela opretá o stenu jaskyne, nohy prikryté palmovým listom, vlasy jej poletovali vo vetre, ktorý sa sem-tam predral dovnútra.
...
Ráno bolo pokojné, takmer ospalé. Slnečné lúče sa lenivo kĺzali po kameňoch pri vchode do jaskyne, a vietor sa držal ďaleko, akoby si ešte len zíval a rozťahoval kosti po nočnom spánku. Dorota sedela na pláži s nohami zaborenými do piesku a v rukách držala tenké, ohybné vetvičky, ktoré starostlivo uväzovala do kríža. Pracovala mlčky, sústredene,...
Zobudili sa takmer súčasne. Slnečné lúče prenikali do jaskyne ako zlaté prsty, ktoré sa dotýkali ich pokožky s jemnosťou spomienky. Marek sa najprv len prevrátil na bok, Dorota sa prebudila s tichým zamrmlaním. Oči si ešte nestihli poriadne otvoriť, ale už o sebe vedeli. A usmiali sa. Bez slov. Len tak – ako dvaja, čo si v tejto chvíli celkom...
Cesta späť do jaskyne začala bez veľkých slov. Len pohyb nôh, jemné stonanie konárov pod ťarchou rannej rosy a praskanie suchých listov pod chodidlami. Dorota kráčala pomaly, no istotne, barle používala už len zo zvyku – akýsi opatrný rituál tela, ktoré si ešte celkom neverilo, hoci hlava už kričala: "Dokážeš to." Marek kráčal vedľa nej, batoh...
Noc sa pomaly vplazila do ich sveta, ticho ako tieň, ktorý si nepýta pozornosť. Oheň ešte chvíľu prskal, ale potom sa unavil, zmenil sa na oranžovú žiaru a nakoniec len na uhlíky, ktoré pripomínali dávnu sopku – žeravé srdce pod popolom. Nebo bolo zatiahnuté, bez hviezd, ako keby sa celý svet nad nimi zhlboka nadýchol... a zadržal dych.
...
Vietor sa len jemne opieral do korún stromov. Nebo bolo dnes bledé, ako pergamen, na ktorom by sa dali písať slová bez atramentu – len myšlienkami. Dorota sedela na kameni neďaleko hrobu Eleanor Hart a pomaly si rozmotávala obväz z členku. Opuch bol minimálny, rany sa zaceľovali. No bolesť – tá sa vracala, keď príliš dlho stála.
...