Dorota sa prebudila s jemným úsmevom na perách a hneď, ako otvorila oči, cítila zvláštnu ľahkosť. Nielen na duši, ale aj v tele. Nebola to len dobrá nálada, bola to takmer eufória. Prvýkrát po dlhej dobe ju nič nebolelo. Noha, ktorá ju posledné dlhé dni obmedzovala, akoby zrazu patrila k jej telu bez výhrad. Žiadna pichľavá bolesť, žiadne šklbnutie...
Zobudil ich krik.
Nie varan, nie vietor, nie dážď či padajúce kokosové orechy – ale jasný, hlasný a úplne cudzí zvuk. Znel ako niečo medzi výkrikom malého dieťaťa a prenikavým pískaním hračky. Dorota sa posadila ako prvá, oči rozšírené, vlasy rozstrapatené, a hneď sa chytila Marekovej ruky.
"Počul si to?" zašepkala.
"Keby som nepočul, asi...
Ráno začalo ako mnohé iné – v Marekovej hrudi sa prebúdzal známy pokoj miešaný s očakávaním, keď sa predral cez palmové listy zakrývajúce vchod do jaskyne. Vzduch bol čerstvý, jemne slaný, zmáčaný rannou rosou, a obzor – ten sa ešte len začínal farbiť do zlata. Kým sa Dorota vo vnútri pomaly prebúdza, Marek už stál na svojom mieste. Hore na skale....
Noc už dávno zhltla zvyšky súmraku, keď sa Marek konečne vrátil. Krok mal ťažký, pomalý, ale istý. Les za ním hučal tlmenými zvukmi nočných tvorov, pod nohami mu škrípali vetvičky a piesok, ktorý sa rozprestieral ako posledná brána pred ich domovom – jaskyňou. V ruke niesol fakľu, ktorá už len slabo plápolala, ako keby mu chcela povedať, že končí...
Slnko ešte len váhavo vystupovalo nad horizontom a hmla sa prevaľovala pomedzi stromy ako tiché duchy noci, keď Marek vstal. Dorota ešte driemala zabalená v ich spoločnej prikrývke z listov. Ticho sa k nej sklonil, pobozkal ju na čelo a zašepkal jej do ucha:
"Idem k pamätníku. Nevrátim sa skoro, ale prídem ešte dnes. Zvládneš to tu?"
...
Dorota sa prebudila s nepríjemným trhnutím. Spočiatku si myslela, že ju vyrušil len sen, možno len zvláštne položenie ruky. Ale keď sa pohla, pocítila ju – tú pichľavú, hlbokú bolesť v členku. Ako zub, ktorý bolí až do srdca. Zasyčala, stiahla pery do tenkej linky a potichu sa prevalila na bok. Nohy si opatrne pritiahla k telu, ako keby sa...
Marek sa zobudil do známeho tepla ranného svetla, ktoré ako vždy nežne prechádzalo cez palmové listy nad jaskyňou a hladilo mu tvár. Oči sa mu pomaly otvorili, ešte stále v zajatí polosnov, a ruka sa automaticky načiahla vedľa seba.
Ráno ich zobudil rachot. Nie ostrý zvuk, ktorý sa zareže do sna ako dýka, ale niečo dunivé, hlboké, drsné. Ako keď sa váľa skala po zemi alebo padajú konáre pod ťarchou vetra. Marek sa strhol, posadil sa a okamžite sa načiahol po oštepe, ktorý mal opretý o stenu. Dorota tiež otvorila oči – nespýtala sa nič, len pohľadom hľadala odpovede...
Ráno ich zobudilo teplom, aké sa na ostrove objavovalo len zriedka. Nie dusivým, nie únavným, ale hladivým – ako keď sa celé nebo rozhodne objímať. Svetlo prenikalo do jaskyne skôr ako obvykle, jemne sa dotýkalo ich tiel a akoby ich pozývalo, aby nevstávali hneď. Marek bol otočený k Dorote, jeho ruka spočívala na jej boku, pery tak blízko, že ju...
Ráno prišlo bez varovania. Také, ktoré sa nerozprestiera na oblohe ako zamatová perina, ale prichádza potichu – len zmenou vo svetle, šepotom vetra, ktorý zmení smer, a zvláštnym pokojom v hrudi. Dorota sa prebudila prvá. Hrudník jej pokojne stúpal, ale v očiach jej už svietilo vedomie, že je nový deň. Marek ležal na boku, tvárou k nej, ruka pod...