en-168. Skala, konár, vietor

Ráno ich zobudilo teplom, aké sa na ostrove objavovalo len zriedka. Nie dusivým, nie únavným, ale hladivým – ako keď sa celé nebo rozhodne objímať. Svetlo prenikalo do jaskyne skôr ako obvykle, jemne sa dotýkalo ich tiel a akoby ich pozývalo, aby nevstávali hneď. Marek bol otočený k Dorote, jeho ruka spočívala na jej boku, pery tak blízko, že ju jeho dych šteklil na kľúčnej kosti.
Dorota otvorila oči a na tvári mala jemný, ospalý úsmev. Nevravela nič – len sa posunula o kúsok bližšie, vdychujúc vôňu jeho pokožky. Marek sa prebudil jej pohybom. Otvoril oči, a keď zbadal jej pohľad, nemusel hovoriť – všetko bolo v ňom.
Ich bozky boli pomalé, nežné. Milovali sa, akoby ostrov prestal existovať. V každom dotyku, v každom pohybe bolo všetko – únava aj nádej, spomienka na to, čo prežili, aj túžba po tom, čo ich ešte len čaká. Dorotine prsty sa prechádzali po Marekovom chrbte ako po mape návratov, a Marekov dych sa miesil s jej šepkaným menom.
Keď sa napokon uložili späť na deku z palmových listov, spoločne zízali do stropu jaskyne. Dorota si položila ruku na brucho a Marek jej položil dlaň na dlaň. Mlčali. V ich tichu však bolo viac slov než v ktorejkoľvek piesni.
Po raňajkách – kokosovej vode a zvyškov sušeného mäsa – sa rozhodli, že dnešok bude pomalý. Dorota zamierila k záhradke, kým Marek s novou vlnou energie vyšiel z jaskyne s cieľom. "Vybehnem na skalu," zahlásil s úsmevom. "Musím sa pozrieť, či sa tam náhodou neobjavila nejaká zázračná loď."
Dorota mu zamávala kokosovou škrupinou v ruke. "A dávaj si pozor. Skaly neodpúšťajú, keď snívaš s otvorenými očami."
Marek len žmurkol. V jeho pohyboch bolo niečo ľahké, chlapčenské. Vysoká tráva mu šuchotala okolo lýtok, no on kráčal s istotou. Cestu poznal. Vlastne ju premenil na takmer každodenný rituál. A predsa – ako to už býva, keď si človek priveľmi dôveruje – pri jednom z posledných výšvihov sa mu noha pošmykla na pieskom obalenom kameni.
Zasyčal, kolenom mu preletela ostrá bolesť. Snažil sa zachytiť a podvedome vystrel ruku. Zachytil konár. Ten sa prehol – nie praskol, len sa poddal ako luk pod ťarchou šípu – a držal. Marek ostal visieť, dýchajúc prudko, pohľad upretý dolu.
Kdesi v diaľke...
…sa Dorota zohýbala k papájovej sadenici. Zalievala ju pomaly, rozvážne. Rukami prehrabávala pôdu, hladila ju, akoby šepkala rastlinám, že svet nie je až taký krutý. Mala na sebe len voľnú ľanovú košeľu, ktorú si upravila do uzla pod bruchom, a vietor jej jemne čechral vlasy. Ešte netušila, že Marek práve visel na hrane.
No ten už pevne zovrel zuby, vydýchol, a pomaly – s opatrnosťou, akú si ani nepamätal, že má – sa vytiahol späť na okraj. Koleno bolelo, ale nebolo to nič vážne. Len škrabanec. Keď sa opäť dostal na bezpečné miesto, sadol si, pozrel na konár, ktorý ho zachránil, a len potichu povedal: "Dobre, kamarát. Vďaka."
Výhľad bol pokojný. Horizont ticho dýchal. Bez lodí. Bez znamení. Ale s pokojom. A v Marekovi nebolo ani hnevu, ani netrpezlivosti. Len vďaka – že ešte môže hľadieť do diaľky.
Zostupoval pomaly. Precízne. A keď vkročil späť na piesok pri jaskyni, Dorota ho už čakala. "Zasa si sa príliš nakláňal, však?" spýtala sa, keď uvidela krvavý škrabanec, len prevrátila oči.
"Skoro som si ťa nechal zarámovať ako spomienku," odvetil Marek.
Potom skontroloval misky. Niektoré už boli takmer úplne vypárené. Na dne sa objavovali prvé zrnká – tenká vrstva soli, ako dar oceánu. Stačilo ich nechať ešte jeden-dva dni. Možno. Marek ich zakryl listami, aby do nich nenapadal prach alebo hmyz. Potom zamieril k voru.
Vor stál pevne, ale Marekovi oko uviazlo na jeho spojoch. "Tie liány treba ešte dvakrát previazať," zamrmlal. "A podlaha by zniesla ďalšie dve brvná." Pustil sa do práce. Spevňoval základy, skúšal stúpať na jednotlivé časti. Potom prešiel ku klietke na zásoby – konštrukcia z vetiev a lana, ktorú upevnil na okraj voru. Zosilnil ju, uviazal ďalšie ochranné krytie z palmových listov. Myslel na to, že ak sa vydajú na cestu, budú musieť uchovať vodu, ryby, oheň... a nádej.
Zrazu sa zdvihol vietor. Prudký, nečakaný. Zasiahol piesok, zatrepal listami paliem. Marek sa strhol, Dorota sa už opierala o barlu, snažiac sa zachrániť palmové prikrývky zavesené na sušenie.
"Poďme dnu," zakričal Marek. "Nebudeme riskovať."
Zbehli do jaskyne. Prasknutie vetvy ich nasledovalo – niečo spadlo vonku, ale nebolo to nič vážne. No vietor bol silný. Búšil do stien. Piesok vlietaval dovnútra. Tak Marek priložil na oheň. Plamene sa zrodili z uhlíkov, jemne zapraskali a potom sa rozbehli po pripravenom dreve. Ich domov znova ožil.
Dorota pripravila kraby, ktoré ostali z predchádzajúceho dňa. Spoločne ich opekali – pomaly, v tichu. Plamene sa odrážali v ich očiach, vietor kvílil za ich chrbtom, ale vnútri bolo teplo. Bezpečne. Doma.
"Zvládneme to, však?" zašepkala Dorota, keď jej Marek podal jeden kúsok.
"Nie že zvládneme," odpovedal s úsmevom. "My už zvládame. Každým dňom."
Keď sa vietor neskôr trochu utíšil, no ostával prítomný, rozhodli sa neísť von. Ostali v jaskyni, obklopení ohňom, soľou a hlasom oceánu v diaľke. Ich myšlienky sa nepohybovali v budúcnosti. Boli tu. Prítomné. Presné.
A keď zaspali – jeden pri druhom, s dymom vo vlasoch a soľou na perách – ostrov ich držal v náručí. Tak, ako sa drží to, čo ešte neskončilo.
Len čaká. Na ďalší deň.
Na ďalší krok.
Na návrat.
- JK -