en-175. Vták z iného sveta

Zobudil ich krik.
Nie varan, nie vietor, nie dážď či padajúce kokosové orechy – ale jasný, hlasný a úplne cudzí zvuk. Znel ako niečo medzi výkrikom malého dieťaťa a prenikavým pískaním hračky. Dorota sa posadila ako prvá, oči rozšírené, vlasy rozstrapatené, a hneď sa chytila Marekovej ruky.
"Počul si to?" zašepkala.
"Keby som nepočul, asi by som bol hluchý," zamrmlal Marek, zodvihol sa z lôžka a opatrne vykukol z jaskyne.
Zvuk sa ozval znova – o niečo bližšie, jasnejšie. A potom ho zbadali.
Na konári nízkej palmy, len pár metrov od vchodu do jaskyne, sedel vták. Ale nie hocijaký. Mal dlhý, ladný chvost, sýtozelené telo s modrými a žltými odleskami a zobák ako z rozprávky – háčikovitý, oranžový, silný. Hrudník mu pulzoval, keď znova vydal svoj zvláštny pokrik. Hlavu nakláňal raz na jednu, raz na druhú stranu, akoby si ich zvedavo obzeral.
Dorota zostala stáť ako prikovaná. "To je... to je papagáj?"
"Možno. Možno nejaký druh loriho. Alebo... korela? Nie, tie sú menšie. Toto je niečo väčšie. Vyzerá ako z tých ostrovov... možno Nová Guinea? Ale čo by tu robil?"
"Uletel. Stratil sa. Alebo..." Dorota sa usmiala, "...priletel pre nás."
Vták znova zakričal, zoskočil z konára a zatrepotal krídlami tak hlučne, že Marek inštinktívne uhol hlavou. Pristál len meter od nich, do piesku, a poskakoval do kruhu.
"Hladný je," konštatovala Dorota. "Nie je plachý. To znamená, že bol medzi ľuďmi."
"Alebo je len veľmi smelý. Ale pozri sa – vôbec nevyzerá zúbožene. Perie má lesklé, nie je vychudnutý... je len... zvedavý."
Marek mu hodil kúsok kokosu. Vták sa k nemu priblížil, zobákom ho nadhodil, otočil a... odhodil. Nezáujem. Banán dopadol rovnako. Až keď mu Dorota položila na dlaň rozdrvený kúštik pečeného kraba – čo bol z ich pohľadu luxus – vták sa priblížil, rýchlo ďobol a prehltol.
"Aha. Mäsko. No pekne."
"Tento má vkus."
Dorota si k nemu kľakla, natiahla ruku s ďalším kúskom a vták ju nečakane zobol – nie však zľahka. Zabolelo to. Cukla rukou, ale nezutekala.
"To nie je kanárik. To je charakter."
"Ako ho pomenujeme?... niečo s noblesou. Čo tak princ Džungľák?" navrhol Marek so smiechom.
"Alebo Farbiar. Lebo je krajší než všetko, čo tu máme."
Dali mu meno "Piko". Krátke, úderné, ako jeho výkriky.
Celý deň sa ich držal. Lietal okolo nich, sedával na palmách, ale vždy sa vrátil blízko. Občas len sedel na kmeni a pozoroval. Inokedy si sadol Dorote na plece, čo jej spôsobilo taký záchvat smiechu, že skoro spadla do jazierka.
Kŕmili ho opatrne – Marek mu ponúkal červíky, čo našiel pod kameňmi, Dorota mu občas dala rozdrvený kúsok pečenej ryby. Piko si vyberal. A vždy po jedle sa spustil do svojho hlasného pokriku, akoby ďakoval, alebo im len oznamoval, že stále existuje.
Keď Marek upravoval posledné lano na vore, vták mu sedel na chrbte a sledoval každý pohyb hlavy. Keď sa Marek načiahol za nožom, Piko preletel na vetvu a odtiaľ zakričal do lesa. Akoby zvolával niečo, čo nikdy neprišlo.
Popoludní si s Dorotou sadli na pláž. Vták skákal medzi nimi. Občas si sadol na ich kolená, občas do piesku. A potom len tak, bez varovania, si z Marekových rúk zobol posledný kúsok ryby a odletel na najbližší strom.
Slnečné svetlo sa medzitým začalo meniť. Tiene sa predlžovali, vzduch chladol, a oceán menil farbu na kovovú modrošedú. Sedeli mlčky a sledovali, ako sa Piko naposledy pozrie na jaskyňu, ako zdvihne hlavu, zatrepoce krídlami a... vzlietne.
Letel vysoko. Kruh nad nimi. Potom ďalší, širší. A ešte jeden. A potom priamka – vpred. Nad oceán. Nad vlny. Bez váhania.
"Myslíš, že sa vracia domov?" opýtala sa Dorota potichu.
Marek si zložil ruku nad čelo, aby videl čo najďalej. "Alebo len išiel tam, kam patrí. Tak ako raz pôjdeme aj my."
Pozerali za ním, kým nezmizol. Najprv bola len škvrna. Potom bodka. Potom nič.
"Vieš, čo bolo najkrajšie?" zašepkala Dorota.
"Čo?"
"Že sem vôbec priletel. Že nám niečo z iného sveta prišlo pripomenúť, že ešte stále existuje farebnosť, zvuk, pohyb. Že žijeme."
Marek ju objal okolo pliec. Oheň medzi nimi tlel, piesok bol ešte teplý od slnka. A hoci vták odišiel, zanechal v nich čosi, čo už neodišlo.
Ticho. Teplo. Pochopenie.
A spomienka na krik, ktorý ich prebudil do dňa, keď sa aj nemožné stalo skutočným.
- JK -