Marek sedel v člnku a díval sa na vodu. Vlna za vlnou narážala na boky plavidla a vietor sa pohrával s uvoľneným kúskom látky, ktorá mala slúžiť ako plachta. Starec sedel oproti nemu, mlčky, s pohľadom upreným kamsi za horizont. Boli len dvaja. Dva svety v jednej lodi. Dva dôvody, ktoré sa v ničom nestretali.
Marek sa...
Dorota bežala ako v tranze. Slzy jej stekali po tvári, ale už si ich neutierala. Každý krok ju pálil – nie len v srdci, ale aj v nohe, ktorá ešte stále niesla dôsledky dávnej zlomeniny. Ruky zovreté v päsť, oštep pevne držaný, plášť z listov za ňou viali ako zvesená vlajka. Bežala tak, ako ešte nikdy. Nie od niečoho, ale...
Dorota sa predierala lesom ako tieň, takmer bez zvuku, no v srdci jej dunelo ako vojnový bubon. Každý krok ju ťahal dopredu. Zvierala oštep v dlani tak silno, až jej zbeleli prsty, no necítila ich. Všetky myšlienky sa zúžili na jediné meno, ktoré jej tĺklo v hrudi ako zúfalý výkrik: Marek.Piko krúžil nad jej hlavou, vydával krátke výkriky, akoby sa...
Dorota sedela pred jaskyňou, kolená pritlačené k hrudi, oči upreté do tmy, ktorá pohltila Mareka. V ruke držala oštep, no bol jej nanič. Čo jej bol platný kus dreva, keď človek, ktorého milovala, sa nevrátil? Ušli minúty. Potom desiatky. Piko sa vrátil, ale Marek nie.Srdce jej búšilo tak silno, že mala pocit, že ho musí počuť celý les. Každý zvuk,...
Dorota sedela na skale a oči jej prehľadávali každý kúsok ostrova, keď sa medzi stromami zrazu mihla známa postava. Hneď ju spoznala – Marek. A hoci sa jej nedal pokyn, hoci to nebolo dohodnuté, vstala. Nie z rozumu, ale zo srdca. Z inštinktu. Z lásky. A z potreby vedieť.
Zbehla dolu svahom, predierala sa medzi konármi, oštep...
Ráno sa prebudilo pomaly. Ako by aj ono cítilo, že dnešný deň nesmie urobiť príliš prudký krok. Slnečné lúče sa len opatrne preplazili cez listy nad vchodom do jaskyne. Vzduch bol vlhký, ťažký a slaná aróma oceánu sa miešala so stopami popola z vyhasnutého ohňa.Marek sa díval na Dorotu. Ešte spala. Tvár mala pokojnejšiu než včera, ale jej ruky boli...
Noc, ktorá za normálnych okolností prinášala aspoň ilúziu pokoja, tentoraz nebola ničím iným než napnutým lanom medzi dvoma srdciami, čo sa báli, že sa pretrhne. Dorota s Marekom neležali, nesnívali, len sedeli chrbtami opretí o stenu jaskyne, zabalení do prikrývky z listov, so zrakom upretým na vchod. Malý ohník medzi nimi len slabo praskal, teplo...
Ráno sa narodilo v tichu, ktoré nebolo tiché z vonkajška, ale zvnútra – to ticho, ktoré poznáš len po noci, keď si naposledy vstúpil do sna a ešte si ho držíš v hrudi ako dych pred skokom.
Dorota sa zobudila ako prvá. V očiach mala iskru, v pohyboch pokoj. Ležala vedľa Mareka, pozorovala ho, ako spí –...
Ráno neprišlo ako obvykle. Nebolo v ňom to známe zlaté svetlo, ktoré sa preplieta pomedzi listy paliem a jemne klope na steny jaskyne. Namiesto toho bolo všade šero a vlhko. Dážď bubnoval na kamene pred jaskyňou a vietor sa z času na čas prehnal ako nevítaný návštevník, čo nechce prijať, že prichádza neskoro.
Marek sa zobudil prvý....
Vietor hučal, pískal, zvíjal sa pomedzi palmy ako duchovia minulosti, ktorí sa nedokázali zmieriť s tým, že ostrov čoskoro zostane opustený. Marek sedel pri vchode do jaskyne a držal dlaň nad malým ohníkom, ktorý sa podarilo Dorote rozhorieť v záveternom kúte. Plamene tancovali nervózne, akoby aj ony cítili blížiacu sa búrku. Dorota, zabalená v...