en-177. Návrat Pika

Vietor hučal, pískal, zvíjal sa pomedzi palmy ako duchovia minulosti, ktorí sa nedokázali zmieriť s tým, že ostrov čoskoro zostane opustený. Marek sedel pri vchode do jaskyne a držal dlaň nad malým ohníkom, ktorý sa podarilo Dorote rozhorieť v záveternom kúte. Plamene tancovali nervózne, akoby aj ony cítili blížiacu sa búrku. Dorota, zabalená v prikrývke z listov, si podopierala bradu a hľadela na jeho profil osvetlený blikajúcim svetlom. Vzduch bol nasýtený vlhkosťou, tlak klesal, a oceán v diaľke dunel.
"Zvláštne, že ešte nezačalo pršať," zašepkala.
Marek prikývol. "Ako by sa nebo naťahovalo. Ako dieťa, čo vie, že ťa môže kedykoľvek poliať vedrom vody, ale ešte si to chce vychutnať."
Dorota sa usmiala. Vtom sa však stalo niečo, čo ich oboch prekvapilo.
So svišťaním, ktoré prerušilo všetky ostatné zvuky, do jaskyne vletelo niečo farebné. Zľahka narazilo do steny, zakrúžilo a potom pristálo priamo medzi nimi.
"Piko!" vykríkla Dorota prekvapene.
Papagáj – či čo to vlastne bolo – sedel na ich provizórnej rohoži, perie mierne našuchorené, zobák otvorený, akoby lapal po dychu. Jeho zvyčajný krik sa nedostavil. Len dýchal, pozoroval ich očami lesklými ako korálky a triasol sa.
"Bože," zašepkal Marek, "on sa bojí."
Dorota pomaly natiahla ruku. Piko necúvol. Neodletel. Len sa trocha prikrčil, ale keď sa jej dlaň dotkla jeho krídla, zhlboka si povzdychol. A potom, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, sa pritisol k jej boku.
"Piko... prišiel si k nám domov," šepla Dorota a opatrne ho prikryla časťou prikrývky.
"Je múdrejší než sme si mysleli," poznamenal Marek. "Vedieť, kedy sa treba ukryť, to je polovica prežitia."
V jaskyni vládol zvláštny pokoj, napriek tomu, že vonku sa vietor zmenil na nárek. Palmové listy nad vchodom šušťali ako more zúfalých hlasov. Potom sa ozval prvý výkrik hromu – hlboký, mohutný, a okamžite nasledovaný bleskom, ktorý na chvíľu osvetlil celú jaskyňu. Piko sa mykol, ale neutiekol.
"Nikdy som si nemyslela, že budem tráviť noc počas tropickej búrky v spoločnosti chlapa, papagája a ohníka v jaskyni," povedala Dorota so smiechom v hlase.
Marek sa k nej naklonil, pobozkal ju na líce a zašepkal: "A ja som nikdy neveril, že ma ten vták začne mať rád viac ako ty."
"Máš pravdu," usmiala sa. "Tehotenský syndróm žiarlivosti na vtáky je presne to, čo mi ešte chýbalo."
Zasmiali sa. Aj Piko zaškriekal – nie vystrašene, skôr súhlasne. Akoby chcel povedať, že už k nim patrí.
Vonku sa rozlial dážď. Najskôr ako jemné bubnovanie, potom ako výbuch nebeskej priehrady. Voda bičovala palmy, piesok, všetko. Vietor občas zalomcoval listami, niektoré kvapky si našli cestu aj dovnútra. Ale jaskyňa bola suchá, bezpečná. A oni – traja stroskotanci rôznych druhov – tam sedeli, opretí o seba, obklopení teplom.
"Myslíš, že Piko k nám prišiel preto, že vie, čo sa chystá?" spýtala sa Dorota neskôr, keď už vietor len svišťal monotónne a dážď sa zmenil na pravidelný rytmus.
"Možno. Možno len... potreboval niekoho. Tak ako my potrebujeme niekoho."
Dorota mlčky prikývla. Potom ho pohladila po ruke, pritisla si k hrudi jeho dlaň a zašepkala: "Je to zvláštne, ale... necítim sa opustená. Ani keď sa vonku rúti svet. Pretože mám vás. Teba. A Pikovu ukričanú hlavu."
"Vieš, že dnes si jediná žena na svete, ktorá považuje vtáka za záruku bezpečia?" spýtal sa Marek so smiechom.
"A ty jediný muž, čo mi namiesto prsteňa priniesol plť a vtáka."
Piko zaškriekal. Tentokrát výrazne, až sa obaja rozosmiali.
Noc plynula zvláštne. Ako sen, čo sa nechce skončiť. Dážď prichádzal a odchádzal vo vlnách. Najprv prudký, potom jemný. Potom zas ticho a zrazu znova lejak. Ako keby nebo samo nevedelo, čo chce. Ale v jaskyni bolo dobre. Piko sa nakoniec uložil medzi nich, zobák pod krídlom, ticho dýchal. Marek ho párkrát pohladil po chrbte. Perie mal teplé, jemné, ako živé plátno.
Ráno neprinieslo úľavu. Len iný druh dažďa. Jemný, sivý, takmer melancholický. Ako keď po slzách prichádza dlhý, tichý nádych. Celý deň trávili vo vnútri. Rozprávali sa. Hovorili o mestách, ktoré už možno nikdy neuvidia, o knihách, ktoré chceli čítať, o menách pre dieťa.
"Ak to bude chlapec... čo tak Piko?" navrhla Dorota s úsmevom.
"A keď bude dievča?"
"Pika," povedala a Marek sa rozosmial.
Popoludní vták poletoval po jaskyni, krídla si preťahoval v bezpečnom priestore, ale von nešiel. Každý pokus sa skončil len pohľadom do dažďa a návratom. Bol s nimi. A oni to brali ako dar.
Večer padol s ťažkou modrou oblohou a ešte stále nevyjasneným nebom. A predsa – vietor ustal. Dážď sa zmenil na tiché mrholenie. Marek udržiaval malý ohník, Dorota pripravila kúsky pečenej ryby a Piko sedel medzi nimi ako domáci miláčik, čo už pozná rituály domácnosti.
Keď sa zotmelo a ticho sa znieslo ako prikrývka, Dorota sa naklonila k Marekovi a pošepkala: "Myslíš, že zajtra už odletí?"
Marek sa zahľadel na vtáka, ktorý sedel, hlavu pod krídlom a ticho oddychoval.
"Nemyslím. Nie ešte. Možno... možno si vybral. Možno už patrí k nám."
"Tak potom... máme posádku," šepla Dorota. A Marek ju objal.
Noc sa zahaľovala do ticha. Dážď už len hladil listy, vietor zanikol. A v jaskyni ležali traja – muž, žena a farebný vták, ktorého vietor zaniesol do ich príbehu. A možno, len možno, už tam chcel zostať.
- JK -