"Platí to, čo som povedal," povedal Marek rozhodne, len čo otvoril oči do šera jaskyne, v ktorej prespali ďalšiu nepokojnú noc. Jeho hlas bol tvrdý, jasný a Dorota sa len mlčky prikrčila, keď ho počula. Vedela, že ráno bude patriť rozlúčke.
Marek sa už obliekal. Rýchlo si uviazal šnúru okolo opaska, skontroloval nožík z mušle a pribalil...
Slnko ešte len prenikalo cez hmlu ranného dňa, keď Marek vstal. Vzduch bol vlhký a chladný, ale on necítil nič okrem naliehavosti. Zuby mal zovreté, ramená napäté. S každým krokom ku pobrežiu sa v ňom niečo uvoľňovalo – nie nervozita, ale rozhodnosť. Vzal do rúk zvyšky lana, ktoré včera pospájal a pritiahol si kmeň, ktorý vybral ako nový stredový...
Noc bola tichá. Prvýkrát po dlhom čase ju neprerušili výkriky vetra, ani škrabanie noci o steny jaskyne. Žiadne tiene neprenikali dnu, žiadne oči ich nepozorovali. Len pokoj. A dych. Dva hlboké, rytmické dychy dvoch tiel, ktoré ležali vedľa seba, prikryté tenkou prikrývkou z vysušených palmových listov, s vtákom Pikom zaboreným medzi nimi ako...
Ráno bolo pochmúrne a chladné. V jaskyni sa ešte vznášali zvyšky nočného dymu, uhlíky len ticho praskali, a všetci traja sedeli v tichu, v ktorom nebolo hrozba, ale ani dôvera. Len únava a otázniky.
Starec po dlhom čase prehovoril. Jeho hlas bol nečakane mäkký. "Mám ešte trochu sušených rýb. A vodu zo studničky, ktorá tu nikdy nevyschla....
V jaskyni panovalo ticho, ktoré už nepôsobilo hrozivo – bolo to iné ticho, unavené, poznačené všetkým, čo sa stalo. Dorota sedela pri ohni, ktorý pomaly dohorieval, zatiaľ čo Marek stál opodiaľ, oči stále napnuté na starcovi, pripravený konať, ak by sa len o kúsok pohol nesprávnym smerom. Starec si však sadol na rovnaký plochý kameň ako predtým,...
Ticho.
Oheň v jaskyni len tlel. Plamienky jemne kmitali, ako keby váhali, či ešte majú právo existovať v priestore, ktorý práve zažil výkrik, útok, dych smrti a návrat života.
Marek stál nad starcom, ktorý sa opieral o stenu. Telo sklonené, no pohľad – živý. A ruka... tá sa nenápadne natiahla k nožu, ktorý po páde zostal zarytý medzi kameňmi....
Marek bežal. Jeho telo už dávno prekročilo hranice únavy, bolesti, kyslíkového deficitu. Všetko v ňom horelo, ale on nevnímal nič iné než obraz – Dorota, ako mizne v člnku, Dorota v rukách starca, Dorota so zavretými očami, bezmocná, ako bábka.Bežal ako šialený, ako posadnutý. Piko, ktorý ho od začiatku prenasledoval, sa dávno vytratil – nedokázal...
Marek bežal. Nie kráčal, nešiel rýchlou chôdzou – bežal naplno, bez ohľadu na bolesť v lýtkach, na zodraté nohy, na škrabance od kríkov a haluzí, ktoré mu šľahali do kože. Dýchal cez ústa, lapal po vzduchu, ale nezastavoval. Myšlienky mu výskali v hlave ako divé kone: Dorota, Dorota, Dorota, zachráň ju, nájdi ju, dostaň ju späť. Každý krok...
Vor sa ešte kýval po náraze, keď Dorota lapala po dychu. Voda jej zmáčala tvár, oči otvorené, telo od bolesti napnuté ako struna. Snažila sa postaviť, ale skôr než stihla chytiť veslo alebo čo i len zistiť, čo sa deje, tma padla pred jej oči – doslova.Pádlo starca zasvišťalo vzduchom.Rana dopadla zozadu, presne na temeno. Veslo – staré, ťažké,...
Marek vyrazil z pláže ako vystrelený šíp. Ešte mu pulzovala krv v spánkoch, nohy sa mu podlamovali od vyčerpania, no telo už patrilo inštinktu. Bežal. Srdce mu udieralo do hrude ako kladivo. Každý krok bol volaním. Každý nádych snahou získať späť to, čo sa práve stratilo.Musel vedieť.Vyhliadková skala nebola ďaleko, ale po tom, čo prežil vo vode,...