en-178. Pripravení

Ráno neprišlo ako obvykle. Nebolo v ňom to známe zlaté svetlo, ktoré sa preplieta pomedzi listy paliem a jemne klope na steny jaskyne. Namiesto toho bolo všade šero a vlhko. Dážď bubnoval na kamene pred jaskyňou a vietor sa z času na čas prehnal ako nevítaný návštevník, čo nechce prijať, že prichádza neskoro.
Marek sa zobudil prvý. Dorota ešte spala, pokojne, s hlavou položenou na jeho hrudi a s Pikom, ktorý sa zložil v úzkom kúsku medzi ich telami, ako drobný, farebný strážca. Jeho dýchanie bolo tiché, zobák skrytý pod krídlom, ako keby sa aj on rozhodol, že svet dnes nie je pripravený na jeho výkriky.
Marek pohladil Dorotu po chrbte, opatrne sa vysunul spod jej ruky a potichu sa vytratil z jaskyne. Hneď pri vstupe ho ovanul chladný náraz vetra a v okamihu bol mokrý. Nie iba tak trochu – voda mu presiakla do vlasov, po chrbte mu stiekla až k pásu a každým krokom cítil, ako mu premoknutá látka košele ťažkne. Ale nezastavil sa.
Kráčal popri skalách na pláži, kde sa zvyčajne ukrývali kraby, a v tejto chvíli – ako dúfal – hľadali útočisko pred vodou aj ony. A mal pravdu. Pod skalami, pri mieste, kde sa piesok stretával s vápencovými výbežkami, ich bolo niekoľko. Niektoré sa ešte snažili utiecť, iné už boli takmer zmrznuté a nehybné. Marek ich rýchlo a obratne pochytal – skúsenosť robila svoje. Boli to dobré kúsky. Pevné, silné, plné mäsa. Už vedel, ktoré sú len slabé schránky a ktoré stoja za námahu.
S krabmi sa vrátil späť do jaskyne – mokrý až po posledný kúsok pokožky. Vlasy mu kvapkali, rukávy sa na ňom lepili a prsty mu stŕpli. No keď vošiel dnu, čakal ho iný svet. Teplo ohňa, tlmené svetlo uhlíkov a Dorotin pohľad. Bola už hore a pripravovala pahrebu.
"Tak čo, Neptún?" usmiala sa, keď ho zbadala. "Prišiel si aj s celou svojou búrkou?"
"Prišiel som len so slušnými raňajkami," zamrmlal Marek a zhodil si z pliec mokrý odev. Piko sa hneď zobudil, zatrepotal krídlami a zoskočil mu na plece. Skontroloval ho, akoby mal za úlohu dohliadnuť, či nie je poškodený.
Kraby upiekli v jaskyni na plochých kameňoch. Vôňa sa rýchlo rozšírila po priestore. Dorota ich dochutila trochou soli zo škrupín a kokosovou dužinou, ktorú rozdrvila do jemnej pasty. Jedli potichu, opatrne, ale s pôžitkom. Dokonca aj Piko dostal svoj kúsok a keď ho Marek ponúkol priamo z ruky, vták mu len pritakal krátkym "škree!", akoby povedal: konečne.
Po obede dážď pomaly slabol. Nebo sa menilo – z tmavosivej na ťažkú hmlu, potom na jasnú sivú, až napokon vietor prestal a začal sa objavovať tieň svetla. Vtedy Marek vstal a bez ďalších slov začal konať. Nastal čas.
Najprv nazbieral banány – nie priveľa, ale dosť na niekoľko dní. Vedel, že dlho nevydržia, no energiu im dodajú. Potom sa prebrodil hlbšie do lesa, kde rástli kokosové palmy. Zhodil niekoľko zelených plodov, ktoré si ešte držali vodu a mali hrubú dužinu.
Podvečer už bol opäť na pláži. V jazierku pod útesom, kde sa často zadržiavali ryby po veľkých vlnách, bolo dnes požehnane – voda bola kalná, ale plná života. Rýchlo pochopil, že ak ich nechá voľne, čoskoro by sa rozpŕchli. Rozhodol sa konať – vzal veľké vetvy, napchal ich cez kamenné hrdlo jazierka, utlačil ich, vytvoril akési dvere. Zapečatil ho. Ako malý rybník. V jazierku boli aj kraby, ktoré pridal neskôr. Ak ich tu udržia, vydržia aj niekoľko dní – čerstvé, živé. Bez konzervovania.
Keď dorazil späť do jaskyne, slnko už začalo zapadať. Obloha sa sfarbila do medovožltej, všetko žiarilo tichým svetlom blížiacej sa noci.
"Hotovo," povedal len a sadol si vedľa Doroty, ktorá medzitým upratala priestor, pripravila nové lôžko a očistila miesto okolo ohniska.
"Máme banány, kokos, ryby, kraby..." vyrátala potichu. "Ale konzervovať ich nestihneme."
Marek prikývol. "Nedá sa. Nemáme čas. A ani podmienky. Teraz sa počasie drží. Zajtra – možno pozajtra – musíme vyraziť. Inak nás znova niečo zadrží. A to už nemusí byť len búrka."
Dorota mlčky prikývla. Sadla si k nemu, obaja si vytiahli prikrývku z listov až k brade a keď si ich Piko našiel, priletel rovno medzi nich. Uložil sa Marekovi na rameno a zhlboka si povzdychol, akoby chápal vážnosť momentu.
Vonku sa zotmelo. Ostrov dýchal nočným rytmom – cikády, šum oceánu, vietor, ktorý už len občas pohol konárom. V jaskyni horel možno posledný večerný oheň, pri ktorom ešte nečelili otvorenému oceánu.
Marek sa naklonil k Dorote, pobozkal ju na líce, chytil za ruku a šepol: "Sme pripravení."
Ona sa len usmiala. Položila si hlavu na jeho plece, prstami sa dotkla Pika, ktorý len ticho zaškriekal, znelo to takmer ako rozlúčka.
A takto sa končil ďalší deň. Možno posledný pred odchodom. Deň plný vody, vetra, príprav a ticha. Deň, ktorý pomaly uzatváral kruh ich ostrovného života.
Zaspali v objatí. V teple. V pokoji.
A s vedomím, že už zajtra... sa možno vydajú vpred.
- JK -