en-174. Dym k obzoru

Ráno začalo ako mnohé iné – v Marekovej hrudi sa prebúdzal známy pokoj miešaný s očakávaním, keď sa predral cez palmové listy zakrývajúce vchod do jaskyne. Vzduch bol čerstvý, jemne slaný, zmáčaný rannou rosou, a obzor – ten sa ešte len začínal farbiť do zlata. Kým sa Dorota vo vnútri pomaly prebúdza, Marek už stál na svojom mieste. Hore na skale.
Ticho. Vietor sa pohrával so špičkami stromov a nesmelými vlnami, ktoré narážali na kamene pod útesom. Marek sa zahľadel dopredu, ako vždy. Ale dnes... dnes bolo niečo inak.
Zamrzol.
Tam, na hranici sveta, sa čosi pohybovalo. Nie oblaky. Nie klam svetla. Bodka. Drobná, tmavá a predsa jasná v kontraste s rozjasňujúcim sa horizontom. Žmurkol. Znova. Ešte raz. Nie, nezdalo sa mu to.
Loď.
Nie plachetnica, nie rybársky čln. Obrovský kolos. Tanker? Nákladná loď? Nedalo sa povedať, ale ten tvar, tie línie – boli neklamné. Srdce mu poskočilo. Krv sa mu rozprúdila. Toto je ono. Možno naposledy.
Zoskočil z vyhliadky tak rýchlo, že sa mu šmyklo na skalách. Bežal priamo k miestu, kde už pred týždňami pripravil "poslednú nádej" – malú hranicu z vetiev, suchých listov a suchých kokosových vlákien. Nahádzal ich na kôpku a zapálil ju pripraveným ťahom. Oheň vzbĺkol. Ale vedel, že plamene nestačia. Nie z takej diaľky.
Začal trhať surové, zelené listy z okolitých kríkov. Oboma rukami, bez milosti. Hádzal ich na oheň. Dym sa najprv len krútil, no s každým zeleným listom rástol – hustol. Bol mastný, tmavý, nepriehľadný. Tiahol sa do výšky.
Medzitým Dorota pripravovala pri jazierku ranné raňajky – kokos, trochu banánu, malé kúsky pečenej ryby. Keď však ucítila ostrú vôňu dymu, zdvihla hlavu. Jej oči sa stretli s prúdom tmavého dymu stúpajúcim k nebu. Srdce sa jej prudko rozbúšilo. Neutekala. Išla rýchlo, ale sústredene, smerom k jaskyni.
Keď zbadala Mareka, ako hádže ďalší a ďalší list do ohňa, ani sa nepýtala. Len zdvihla zrak.
A tam. Na obzore.
Nebola to len bodka. Bolo to niečo viac. Tieň sveta, ktorý opustili. Silueta. Pohyb. Loď.
"Bože môj," vydýchla. "Naozaj."
Dym stúpal vyššie. Marek bol špinavý, upotený, ale neprestával. V očiach mal tvrdý pohľad človeka, ktorý bojuje s vetrom. V duši však vedel – je to márne.
Loď bola príliš ďaleko. Príliš rýchla. Zmizne.
Dorota sa pridala. Pridala ďalšie listy do ohniska na pláži, natrhala trávy, zapálila zvyšky kokosových škrupín – všetko, čo páchlo. Dusivé, mastné oblaky sa tiahli k nebu, no loď sa nehýbala k nim. Naopak.
Začala sa strácať.
Pomaly. Bod po bode. Ako sen.
Po desiatich minútach už videli len vrch stožiaru. Potom nič.
Stáli každý pri svojom ohni. Potichu. Obaja dýchali dym, slzy im tiekli nie od dojatia, ale od pálivého vzduchu.
Keš Marek zbehol dolu, Dorota šepla:
"Myslíš, že si nás všimli?".
Marek sklonil hlavu. "Nie. Ale museli sme to skúsiť."
Objala ho okolo pásu. "Už sme takmer pripravení. My to zvládneme aj sami."
Zvyšok dňa plynul v tichu. Nie smutnom, ale sústredenom. Dnešok bol deň, kedy sa ich život zlomil do konečného rozhodnutia. Do dňa, kedy si povedali – odchádzame.
Marek pracoval bez prestávky. Dokončoval vor. A ten už naozaj vyzeral ako ich plavidlo budúcnosti. Hrubé polená spojené liánami, pevne stiahnuté a naviazané. Na bokoch uchytené škrupiny so soľou, vnútri oddelená priehradka na zásoby – na sušené ryby, kokos, banány, listy.
Uprostred stál stožiar, zakotvený v základni, ktorú Marek vystužil palmovým drevom. Z konára natiahnutá plachta – kus z gumového člna, pozostatok z lietadla. Posledná časť civilizácie, ktorú mali.
A pod ňou – prístrešok. Z listov a palíc. Podopretý kameňmi. Mal aj miesto pre oheň – zakrytý z troch strán, dno vystlané kameňmi, pod ktorými bola uložená nádoba s vodou, aby sa zabránilo požiaru počas varenia.
Marek skontroloval každý uzol, každú liánu. Potom si sadol k okraju voru. Pozrel sa na obzor. Tentokrát už tam nič nebolo. Len spomienka na niečo, čo možno ani nebolo.
Večer, pred západom slnka, Marek ešte prešiel okolie a začal pripravovať palmové listy – také, ktoré na poslednú chvíľu nahádžu na strechu prístrešku, keď sa rozhodnú odísť. Chcel, aby boli čerstvé, aby odvádzali vodu, chránili ich. Každý deň pred odchodom ich bude vymeňať. Tak znie plán.
Dorota mu ich nosila, aj keď noha ju stále bolela. Slovo "odchod" už medzi nimi znelo inak. Nie ako sen, ale ako istota.
Deň skončil v tichu.
Dnes neprišla záchrana.
Ale zajtra? Možno príde rozhodnutie.
A vor už čaká.
- JK -