V momente, keď Dorota uvidela jeho siluetu, čas prestal bežať.
Zvuky letiska – kolesá kufrov, klikanie topánok, hlásenia, volania letušiek – sa zmenili na nejasný šum, akoby ich niekto prikryl hrubou vrstvou snehu.
A jej oči sa upreli len na neho, na tú jednu postavu, ktorá sa predierala svetlom haly, sprevádzaná dvoma policajtmi, s...
Dorota sedela na okraji postele tak, akoby bola celá izba naklonená a bola prinútená zachytávať sa jej okrajov, aby nespadla niekam do hlbokého priestoru, kde už bude len tma, žiadny vzduch, žiadna možnosť nadýchnuť sa bez toho, aby ju to bolelo. Tvár mala napuchnutú od plaču, oči suché, pretože už ani slzy nestačili vyrábať. Brucho sa jej zdvíhalo...
Keď sa deň prepadol do večera a večer začal nasávať tmu ako nenásytná diera, Marek sedel na posteli v hotelovej izbe a jeho prsty sa kŕčovito zvierali do dlane, akoby ešte stále držal Dorotinu ruku, hoci tú už dávno nemal komu podať. Hodiny na stenách tikali nepríjemne nahlas, svetlo lampy ich dráždilo ostrým žltým žiarom a celá miestnosť, ktorá sa...
Keď sa prebrali, bolo to zvláštne prebudenie – nie prudké, nie ospalé, ale také, ktoré človeka na sekundu uvedie do klamlivého presvedčenia, že je všetko v poriadku, že svet stojí tam, kde ho nechal, že noc bola len noc a nie priepastná, neprerušovaná tma. Dorota otvorila oči ako prvá a zostala chvíľu ticho ležať, kým sa jej dych ustálil a...
Ráno tretieho dňa v Sydney prišlo ako zvláštny úkaz – nie ostrým svetlom či ruchom z ulice, ale nevysloviteľným pocitom prázdna, ktorý sa vznášal v malej hotelovej izbe ako jemná hmla po daždi. Dorota sa preberala pomaly, akoby jej telo stále nevedelo, či je v bezpečí alebo v napätí, či má otvoriť oči alebo si radšej ešte privlastniť pár sekúnd...
Hotelová izba, ktorú im pridelili v tranzitnom komplexe pri letisku v Sydney, bola na prvý pohľad obyčajná – biele steny, béžový koberec, posteľ so vzorne vyrovnanou prikrývkou, malá kúpeľňa so sprchou, televízor zavesený na stene, ktorý bol síce vypnutý, ale už len samotná prítomnosť blikajúceho červeného svetielka v rohu naznačovala, že tam za...
Let z Cairns do Sydney trval niekoľko hodín, no pre Dorotu s Marekom to bolo ako let cez dva rôzne vesmíry.
Ešte včera boli v tranzitnej izbe, kde cítili vôňu eukalyptu, počuli jemný spev a pred spaním ich hladil zvuk klimatizácie.
Dnes sedeli v preplnenom lietadle, obklopení svetom, ktorý pulzoval, dýchal, kričal, vibroval energiou, ktorú si...
Ráno do ich izby presiaklo mäkké austrálske svetlo, akoby sa nechcelo dotknúť ľudí, ktorí rok žili v tieni paliem a kokosových listov.
Dorota otvorila oči ako prvá a intuitívne si položila ruku na brucho.
Dieťa sa hýbalo - energickejšie než pred pár dňami.
Nie drobné zaklopania, ale jasné kopnutia, dlhé, dôrazné.
Siedmy mesiac bol...
Loď vplávala do prístavu Cairns v hodine, keď je svetlo mäkké a farby nepresvedčené samy o sebe.
Nebolo to ešte zlaté ráno, ale ani hlboká noc – len taký zvláštny prieliv medzi dvomi svetmi, v ktorom sa človek cíti menší, ale zároveň aj akosi dôležitejší.
Marek a Dorota stáli na pravej strane paluby a sledovali pobrežie, ktoré sa približovalo....
Loď Reef Runner sa v noci húpala pokojnejšie, akoby oceán pochopil, že tí dvaja potrebujú aspoň chvíľu oddychu. No Dorota sa aj tak budila – nie v bolesti, ale v nepokoji, ktorý sa jej usadil pod kľúčnymi kosťami, rozlieval po hrudi a tlačil ju k tomu, aby vnímala všetko okolo seba jasnejšie než kedykoľvek predtým.
Niektoré rána...