Loď MV Reef Runner sa pohla len pár minút po tom, čo Marek s Dorotou vstúpili na palubu, akoby čakala práve na nich, akoby celá tá kovová konštrukcia zachytila ich úzkosť a chcela ich čo najrýchlejšie odniesť z prístavu Port Moresby, z chaosu svetiel, kriku, trúbenia a tvrdých policajných pohľadov, ktoré ich dnes vtlačili späť do reality tak...
Noc v Port Moresby bola ťažká, ťažšia než celá plavba.
Ubytovali ich v lacnom prístavnom hosteli s deravou strechou, pískajúcou ventiláciou a zápachom nafty, ktorý prenikal stenami. Spali? Nie.
Dorota sa prevaľovala, dieťa sa hýbalo nervózne a Marek sedel pri okne, sledoval tieňové postavy na ulici a dával pozor.
Mesto nebolo zlé – bolo len...
Na policajnej stanici ich nečakalo nič, čo by pripomínalo filmové scény o záchrane preživších.
Neboli tam deky, voda, súcitné pohľady, ani pokojné slová.
Bola tam len tvrdá realita Port Moresby – kovové stoly, blikajúce svetlá a muži v uniformách, ktorí sa naučili neveriť nikomu.
Posadili ich v oddelenej miestnosti.
Kamera v rohu.
Dvere...
Len čo loď spomalila pred prístavom, svetlá Port Moresby sa v ich očiach zmenili z magických na hrozivo reálne.
Dorota držala Mareka za ruku pevnejšie než pri akomkoľvek vlnobití.
Vedeli, že ich čakajú kontroly, ale nečakali to, čo nasledovalo.
Najprv to bol zvuk motora.
Nie hlboký zvuk nákladnej lode.
Nie hučanie prístavných člnov.
...
Prebudili sa ešte za tmy, ale loď už žila. Cítili to.
V chvení podlahy, v praskote rádiovej komunikácie, v rýchlejších krokoch posádky, v tom zvláštnom nepokoji, ktorý vždy prichádza, keď sa človek po dlhom odlúčení približuje k mestu.
Port Moresby.
Spojenie, ktoré pre nich znamenalo všetko aj nič naraz.
Jedno jediné miesto, kde ich...
Od chvíle, keď kapitán na porade medzi zamestnancami vyslovil slová "zajtra pred úsvitom vplávame do Port Moresby", loď akoby zmenila rytmus.
Aj keď to Marek s Dorotou priamo nepočuli, cítili to v pohybe ľudí, v upratovaní paluby, v zhone posádky.
Tam niekde, za obzorom, čakalo mesto – chaotické, hlučné, plné farieb, vôní, ľudí, motocyklov, áut,...
Ráno prišlo nečakane jemné, akoby si loď sama uvedomovala, že v kajute sa má narodiť niečo dôležitejšie než nový deň. Chvenie strojovne pod podlahou bolo pravidelné, takmer upokojujúce a Marek sa prebudil s tvárou odvrátenou k obloku, cez ktorý prenikalo modrasté svetlo odrážajúce sa od oceánu.
Dorota spala pri ňom, ale už na prvý pohľad...
Na lodi sa zotmievalo pomaly, akoby večer nechcel prísť, kým sa Marek a Dorota nerozhodnú, čo urobia s obálkou, ktorá im stále ležala v taške. Celý deň ju neotvorili, ani keď sedeli pri večeri, ani keď sa prešli po palube, ani keď sedeli na lavičke v hornej palube a sledovali nekonečnú stopu, ktorú loď nechávala za sebou na hladine oceánu....
Na lodi bolo po výsledkoch krvi akési zvláštne svetlo – nie to, ktoré vytvára slnko, ale to, ktoré sa rodí v človeku, keď mu z ramien spadne rok neviditeľnej ťarchy. Marek s Dorotou vyšli na palubu pomaly, akoby ešte stále neverili, že už sa môžu pohybovať bez toho vnútorného zovretia, ktoré ich sprevádzalo každý deň na ostrove. Vzduch bol teplý,...
Ráno na lodi bolo iné než všetky doterajšie.
Dorota to cítila skôr, než otvorila oči – niečo viselo vo vzduchu.
Nie strach. Nie bolesť.
Skôr napätie, ktoré sa lepilo na pokožku, ako keď človek čaká rozsudok, aj keď vie, že spravil všetko správne.
Marek vstal prvý. Prehraboval si vlasy, chodil po kajute a každých...