Ráno po odbere krvi prišlo jemné, akoby si loď uvedomovala, že pre nich bol včerajší deň náročnejší než pre kohoľvek iného. Dorota sa zobudila s miernym tlakom v hlave, no telo už nebolo také vystresované ako včera. Marek jej podal pohár vody a ona sa napila pomaly, po dúškoch, tak ako ju učil doktor Šimek.
"Ako sa cítiš?" spýtal sa....
Ráno prišlo tentokrát tak ticho, až to Dorote pripomenulo ostrov.Loď sa takmer nepohybovala, oceán bol pokojný ako sklo.Z okna videli len hladinu rozťahujúcu sa do nekonečna, ktorá odrážala bledé svetlo.Dorota sa prebudila prvá - dieťa v jej bruchu sa pohlo mierne a ona si po prvý raz uvedomila, že každý nový deň už neprichádza len pre ňu.Marek...
Ráno prišlo mäkšie než predošlý deň.
Loď sa hýbala len mierne, vlny sa pod ňou prelamovali pravidelne, akoby im nechceli komplikovať prebúdzanie.
Dorota otvorila oči ako prvá.
Nie pre hluk… ale preto, že sa jej telo konečne cítilo o čosi ľahšie. Marek ešte spal, ruky mal prekrížené pod hlavou, dych mal pokojný.
Dorota chvíľu...
Ráno na oceáne malo inú farbu než ráno na ostrove.
Nebolo v ňom ticho, ktoré znie ako dych prírody. Nebol v ňom vietor, ktorý sa zakráda medzi palmami.
Tu bolo ráno… hlučné. Mechanické. Ľudské.
Budík v susednej kajute zvonil tak hlasno, že Dorota vyskočila z postele.
Niekto na chodbe si púšťal hudbu. Vôňa silnej kávy prenikala pod dvere....
Marek s Dorotou stáli na hornej palube a sledovali, ako sa svet mení rýchlejšie, než dokázali spracovať. Oceán – ten bol rovnaký, známy, tichý. Ale všetko ostatné… všetko bolo nové, hlučné, rýchle a neuveriteľne intenzívne.
Deň po odchode bol jasný, priezračný, až neprirodzene pokojný.
Oceán sa pod loďou leskol ako živé striebro, hladina sa vlnila v pravidelnom rytme a všetko pôsobilo, akoby sa loď Aurora Line vznášala.
Dorota sa prebudila skôr než Marek.
Sedela na posteli, bosé nohy mala zaborené do mäkkého koberca, ruky položené na bruchu a dívala sa...
Ráno prišlo pomaly, takmer neochotne.
Obloha bola ešte sivá, more sa len prebúdzalo a vietor sa niesol ponad zátoku ako dych niečoho starého, čo nechce skončiť.
Dorota stála na prahu domu s dekou okolo ramien, bosá, s očami upretými k horizontu.
Tam, kde sa more stretávalo s oblohou, sa ligotali svetlá lode - ešte stále...
Noc padala pomaly, ťažká a teplá, ako prikrývka zo soli a vetra.
Na Atarue bolo všetko pokojné, až podozrivo pokojné - aj vlny sa akoby báli narušiť ticho, ktoré sa rozlievalo po zátoke.
Z diaľky sa ozývalo len občasné trúbenie lode.
Tá loď – obrovská, moderná, so svetlami ako z iného sveta – kotvila niekoľko stoviek metrov od brehu....
Celý deň sa niesol v pomalom rytme ostrova.
Vzduch bol ťažký od tepla, ale more sa držalo v pokoji – hladina sa leskla ako sklo, v odraze slnka sa trblietali tiene lodí v prístave. Dorota a Marek už necítili nepokoj.
Zvykli si čakať. A to čakanie sa stalo súčasťou ich pokoja, ako dýchanie po dlhom behu.
...
Na Atarue plynul čas inak.
Nie podľa hodín, ale podľa vône vzduchu, šumu oceánu a farby oblohy.
Každý deň začínal rovnako – tichom, v ktorom bolo všetko.
Dorota sa prebúdzala skôr ako ostatní. Vychádzala von, keď sa ešte dotýkala tma s prvými lúčmi slnka.
Sadla si na piesok, kde cítila pohyb dieťaťa v sebe...