326. Po odbere...

Ráno po odbere krvi prišlo jemné, akoby si loď uvedomovala, že pre nich bol včerajší deň náročnejší než pre kohoľvek iného. Dorota sa zobudila s miernym tlakom v hlave, no telo už nebolo také vystresované ako včera. Marek jej podal pohár vody a ona sa napila pomaly, po dúškoch, tak ako ju učil doktor Šimek.
"Ako sa cítiš?" spýtal sa.
"Ako keby som v noci zhodila niečo ťažké," povedala. "A zároveň… ako keby som niesla niečo nové."
Marek ju pobozkal na čelo. "Nesieme. Všetci traja."
Z kajuty vyšli ruka v ruke, prešli po chodbe, ktorá bola ešte poloprázdna. Dnes skoro ráno nehučala hudba, len slabý zvuk motora v hlbinách lode. Urobili pár krokov na palubu a Dorotu ovanul svieži vietor – nie ten slaný, surový vietor ostrova, ale jemnejší, uhladenejší, akoby prefiltrovaný komfortom veľkej lode.
Marek sa oprel o zábradlie a rozprával sa s ňou o veciach, o ktorých doteraz nehovorili. O tom, čo ich čaká, keď prídu na pevninu. O ľuďoch, ktorí ich budú brať ako senzáciu. O rodine, ktorá ich po mesiacoch smútku zbadá živých. Dorota sa pritom usmievala, no ten úsmev bol opatrný. Vedela, že realita bude krásna aj tvrdá zároveň.
Po raňajkách však ich pokoj narušila známa silueta – bohatá slovenská rodina, ktorá predvčerom pôsobila ako vizuálny fackovací stroj. Dnes pôsobili ešte hlučnejšie. Deti sa naháňali okolo stolov, otec kričal na personál kvôli farbe omelety a matka si upravovala účes v odraze okna, akoby šlo o fotografické štúdio.
Marek s Dorotou si sadli čo najďalej, no nebolo možné uniknúť ich hlasu.
"Počúvaj, ja nechcem byť nejaká zlá," začala matka vysokým hlasom, "ale nechápem, prečo sem berú ľudí, čo prídu z nejakého opusteného ostrova. To už sme ako charita?"
Otec prevrátil oči. "Loď, ktorá zachraňuje čokoľvek, čo pláva. Čo už."
Jedno z detí ukázalo prstom na Dorotu. "Mama, toto je tá pani, čo nosí tie smiešne šaty!"
Druhé dieťa sa rozosmialo. "A ten ujo má tričko ako z roku 2000!"
Dorota mala na okamih pocit, že sa jej žalúdok prevrátil.
Marek chcel už-už reagovať, ale Dorota ho zastavila pohľadom.
"Nie," povedala potichu. "Nie kvôli nim."
Marek zatvoril ústa a pomaly prikývol.
O chvíľu sa stalo niečo nečakané. Pri ich stole sa zastavil starý námorník – ten, ktorý ich už dvakrát nenápadne zachránil pred ľudskou hlúposťou.
"Poďte so mnou," povedal jednoducho. "Mám pre vás miesto, kde ich neuvidíte ani nebudete počuť."
Viedol ich na vyššie poschodie, tam kde boli len slnečné ležadlá a malý prístrešok pre posádku.
"Toto je najtichšie miesto na lodi," povedal. "A ľudí im podobných tu neuvidíte. Oni nechodia tam, kde nie je pozornosť."
Dorota sa usmiala. "Ďakujeme."
Námorník sa len zasmial. "Čo ja. Ďakujte oceánu. Ten jediný ich drží od vás ďaleko."
Sedeli tam dlho. Dorota opierala hlavu o Marekovo rameno a sledovala, ako sa vlny lámu o trup lode.
Pomaly cez jej telo odchádzala nervozita, ktorú v nej nechutná rodina vyvolala.
"Vieš," povedal Marek, "keď ich vidím, uvedomujem si, že materiálna civilizácia robí z ľudí karikatúry."
"Nie zo všetkých," dodala Dorota.
"Nie zo všetkých, ale z tých prázdnych. Lebo ak niekto nemá v sebe nič, tak si musí kúpiť aspoň lesk navonok."
Dorota pritakala.
"Ale našťastie… máme aj ľudí ako doktor Šimek. A ako tento námorník."
Marek sa usmial. "To je tá rovnováha."
Poobede sa šli prejsť po palube, kde bol výhľad nekonečný. Loď sa pohybovala stabilne a Dorota mala prvýkrát pocit, že jej telo prijíma rytmus civilizácie. Dieťa v brušku sa pohlo pokojne, bez stresu.
Pri večeri sa vyhli celej rodine aj davom. Sadli si ku stolu blízko okna, kde sa odrážalo svetlo hviezd. Plavba bola pokojná a vzduch teplý.
Marek položil Dorote ruku na brucho.
"Dnes si bola neuveriteľná."
"Nie," pokrútila hlavou. "Len som sa naučila… že niektoré veci nie sú hodné reakcie."
Noc bola tichšia než včera.
Keď zaspávali, Dorota sa otočila k Marekovi a povedala:
"Vieš, že už necítim taký strach z civilizácie?"
"Ako to?"
"Lebo už chápem, že aj tu si môžeme vytvoriť ostrov. Ostrov v nás dvoch."
Marek ju pobozkal na čelo a potichu dodal:
"A zajtra sa dozvieme, čo nám povie krv. A nech je to čokoľvek, zvládneme to spolu."
Dorota prikývla a privrela oči.
Loď sa niesla nocou, oceán pod ňou dýchal a v ich vnútri rástol nový, tichý pokoj.
- JK -