339. December a Vianoce voňajúce po eukalyptoch

Ráno do ich izby presiaklo mäkké austrálske svetlo, akoby sa nechcelo dotknúť ľudí, ktorí rok žili v tieni paliem a kokosových listov.
Dorota otvorila oči ako prvá a intuitívne si položila ruku na brucho.
Dieťa sa hýbalo - energickejšie než pred pár dňami.
Nie drobné zaklopania, ale jasné kopnutia, dlhé, dôrazné.
Siedmy mesiac bol už nezameniteľný, jej telo dávalo svetu znamenie, že o chvíľu bude musieť spomaliť, zastaviť, zhlboka sa rozhodovať.
Marek sa prebudil o pár minút neskôr, nechal jej chvíľu ticha a potom sa posadil vedľa nej.
"Je to silné," povedala ticho, "nikdy takto nekope, keď som pokojná. Musí cítiť… všetko toto."
Marek jej položil ruku na bruško a keď ucítil pohyb, zatvoril oči, akoby sa mu v hrudi otvorilo niečo, čo rok nemohol pomenovať.
"Náš december," povedal mäkkým hlasom, ktorý sa podobal úsmevu.
"Vieš, Dorotka… dnes je druhý decembrový deň. V Európe už asi všetci rozsvietili stromčeky."
Dorota sa zasmiala – unavene, ale úprimne.
"A tu? Tu zrejme stromčeky nezoženieš."
Marek sa obzrel po izbe a vtedy si to všimol.
V rohu bola malá nástenná dekorácia: umelý veniec, vytvorený z drobných, pastelovo zafarbených mušlí a eukalyptových listov. Na ňom visela malá drevená tabuľka:
"Merry Christmas – Cairns Transit House"
"Možno nezoženieš smrek," povedal Marek, "ale Vianoce si ťa nájdu všade."
Dorota pohladila bruško a jemne kývla.
"Možno prvé Vianoce, ktoré som schopná vnímať inak. Bez stresu. Bez darčekovej paniky. Bez hluku nákupných centier."
"Možno prvé dobré," doplnil Marek.
A potom sa ozvalo klopanie.
Vošla Rachel, sociálna pracovníčka z predchádzajúceho dňa.
Tentokrát mala na košeli pripnutého malého skákajúceho kenguriaka s červenou čiapkou.
"Veselý december," usmiala sa.
"Je to tu sezóna. Ľudia zdobia domy svetielkami, spievajú koledy v kraťasoch, grilujú ryby a dávajú si studené dezerty, lebo je leto. Ale stále sú to Vianoce. Aj keď trochu… horúce."
Dorota sa dotkla čela a zasmiala sa.
"Horúce Vianoce… to znie ako oxymoron."
"Nie," zachichotala sa Rachel, "to len Európania sú presvedčení, že snežiť musí."
Potom si sadla oproti nim, otvorila tablet a spustila procedúru.
"Dnes dokončíme imigračné údaje. Dostanete ID, prechodné doklady a kontakt na ambasádu Slovenska. A tiež, potrebujem vedieť, ako sa cítite, Dorota."
Dorota váhala len chvíľku.
"Podľa doktora som v siedmom mesiaci. A úprimne… cítim sa, akoby som bola v tele niekoho iného. Rok som spala na piesku, pila dažďovú vodu, jedla to, čo sme našli. Teraz som tu, čistá, v posteli, kde sú biele periny… a je to krásne. Ale aj strašidelné."
Rachel bola žena, ktorá počúva.
Naozaj počúva.
"To nie je strach," povedala jemne.
"To je prechod. A prechody bolia. Preto ich väčšina ľudí na svete ani nepodstúpi. Ujdú od nich, nechajú si staré zvyky, staré rany aj staré svety, len aby nemuseli prechádzať týmto zvláštnym miestom, kde si človek uvedomuje, že sa mení."
Dorota cítila, ako jej zvlhli oči.
Marek ju objal okolo pliec.
"Prejdeme tým spolu," povedal.
Rachel prikývla.
"A navyše – o pár dní budete na Slovensku. Tam budú Vianoce naozaj studené. Sneh, svetlá, koláče. Aj keď… viete, po tom, čo ste si prežili, možno budete potrebovať niekoho, kto vás prevedie psychologickou stránkou návratu. Nebojte sa o to požiadať. Je to normálne."
"A čo doklady?" spýtal sa Marek.
Rachel sa usmiala.
"Vybavené lepšie, než by ste čakali."
Otvorila obálku.
Dva dočasné austrálske identifikačné preukazy.
Dva tranzitné cestovné dokumenty.
Letenka do Sydney.
A let do Európy – cez Singapur.
Dorota bola v šoku.
"Tak rýchlo?"
"V decembri je Austrália neuveriteľne efektívna," povedala Rachel.
"Možno preto, že všetci chcú mať svedomie čisté pred Vianocami."
Po administratíve ich vzala do jedálne imigračného centra.
Na stoloch boli malé ozdoby – mušle zafarbené na červeno, drevené hviezdičky, dokonca aj miniatúrne plastové stromčeky zo supermarketu.
A z reproduktorov hrala austrálska verzia koledy:
"Six white boomers…"
(kde Santa necestuje so sobmi, ale s kengurami)
Dorota sa musela zasmiať.
Nahlas.
Prvýkrát za tie dni.
"Toto je absurdné," povedala, "ale milé."
"Austrália," povedala Rachel, "je jedno veľké absurdno. V dobrom."
Marek si sadol a po prvýkrát za veľmi dlhú dobu videl jedlo, ktoré voňalo po domove, aj keď nebolo slovenské.
Omeleta, čerstvé ovocie, pečivo, maslo, džem.
A teplá káva.
Dorota sa rozplakala.
Normálne, pri bežných raňajkách.
Rachel si len vzdychla.
"Áno, často sa to stáva. Nie ste prví, čo plačú nad maslom."
Po raňajkách ich odviedla do malej miestnosti s klimatizáciou, kde mali počkať na výsledný pohovor.
Dorota si sadla a hladila si bruško.
"Vieš," povedala Marekovi, "vždy som si myslela, že naše dieťa príde na svet niekde v bezpečí. Ale teraz… po tom všetkom… myslím, že bude silnejšie než my."
"Alebo jemnejšie," dodal Marek.
"Možno oboje," usmiala sa Dorota.
"A možno presne také, aké má byť. Také, čo bude vedieť prejsť aj tým, čomu sa my ešte stále učíme."
Marek sa naklonil a pobozkal ju na čelo.
"Náš decembrový zázrak."
Dorota privrela oči.
A potom pomaly, ticho povedala:
"Marek… možno Vianoce nie sú o tom, kde si, ale o tom, že sa meníš. A my sa meníme. Každým dňom."
Marek stisol jej ruku.
Za oknom bolo počuť spev detí – austrálsky školský zbor, ktorý na ulici nacvičoval vianočné piesne.
Ich hlasy zneli mäkko, ďaleko, ale jasne.
A Dorota si v duchu uvedomila, že po prvýkrát za dlhú dobu necíti, že je stratená.
Cítila, že ide.
A to bolo dosť.
- JK -